úradníci – Stránka 3

Jazykové zjednocovanie Európy je nereálne

Geopolitika Komentáre vypnuté

apr 122012

Tlak na zjednocovanie Európy zo strany Nemecka (a spolupracujúceho Francúzska) časom narastá. Na akých základoch však toto zjednocovanie (federalizácia) má stáť, nie je ľahké definovať ani zo samotného Berlína.

Všetko by bolo omnoho ľahšie, keby sa v Európe hovorilo jednotným jazykom, alebo by takýto jazyk bol v minulosti Európe nanútený. Dobrým príkladom je India a jej v časoch kolonizácie vnútená angličtina.

V Európe hovorí významná časť obyvateľstva po nemecky. Pokiaľ by však bola snaha, aby práve bol nemecký jazyk zvolený za „zjednocujúci“, nepochybne by to vyvolalo vojnové reminiscencie v mnohých malých krajinách, ktoré trpeli počas fašistického šialenstva. Ale nielen tam, silný odpor by nepochybne vznikol vo Francúzsku, v Taliansku i Španielsku. Ak by k nemčine pribudol (v mene vyváženosti, politickej korektnosti alebo iného zdôvodnenia) ďalší jazyk a potom ďalší a pre istotu ďalší, pomaly by sme sa dostali tam, kde sme teraz. Najperspektívnejším zamestnaním je v Bruseli už dlhšiu dobu prekladateľ a tlmočník. Teda okrem funkcie: Špecialista na … (doplňte si hocičo) fondov EÚ.

Aj v Európe by sa jazykom unifikácie mohla zvoliť angličtina. Predsa len je to medzinárodný jazyk jazyk internetu, jazyk mladej generácie, jazyk informačných technológií. Proti je ale niekoľko zásadných argumentov. Samotná Veľká Británia sa k federalizovanej Európe v najbližších rokoch (a desaťročiach) určite nepripojí. Pre Berlín a Paríž by bolo politicky neúnosné mať anglický jazyk a nemať Angličanov. A v Európe nemá angličtinu žiadna krajina ako prvý úradný jazyk (jediná Malta ho má ako druhý) a preto sa niet pri jej presadzovaní o čo oprieť.

Avenue des Champs-Élysées

Bez jednotného jazyka však nie je skutočne možné uvažovať o celoeurópskom trhu práce. A to ani v prípade, že legislatíva jednotlivých krajín bude natoľko zjednotená, že i kvalifikovaní zamestnanci by vedeli pôsobiť v inej ako materskej krajine. Trhom práce totiž nie je export nízko kvalifikovaných a zle platených zamestnancov na prácu, ktorú domáci nechcú vykonávať. A ešte najlepšie pre domáce obyvateľstvo pochopiteľne je, keď títo nekvalifikovaní zamestnanci žijú v uzavretých komunitách a nevychádzajú medzi väčšinové obyvateľstvo. A úplným ideálom je, aby keď sa potreba ich zamestnania v krajine pominie, nech sa nebadane a rýchlo pominú aj oni. A v tejto pozícii nie sú iba obyvatelia bývalého východného bloku. Rovnako sú na tom i tí Španieli, Taliani či Gréci, ktorí by chceli pracovať v jadre Eurozóny.

Sťahovanie za prácou je teda formálne zákonmi umožnené, politikmi verbálne podporované, ale v praxi nerealizovateľné. A zrejme zatiaľ v skutočnosti i neželané. V skutočnosti však jedine dokonalým mixom národov po dlhé generácie môže vzniknúť Európan. A preto je zrejmé, že európsky národ dobrovoľne nikdy nevznikne.

A tak jediným spoľahlivým lepidlom v EÚ ostávajú honosné funkcie v bruselskej centrále (a množstve podriadených organizácií) a štedré transfery peňazí (všetky tie kreatívne pomenované fondy EÚ) do jednotlivých členských krajín.

Úspešná decentralizácia korupcie

Komunálna sféra, Politika Komentáre vypnuté

mar 042012

Jedna z overených poučiek znie nasledovne: Čím tesnejšie a bližšie k človeku a jeho peňaženke sa prejavia následky jeho rozhodnutí, tým viac si tento človek rozmyslí, aké rozhodnutie príjme. Inými slovami povedané – bude mať motiváciu rozhodnúť pokiaľ možno čo najlepšie.

Tento praxou overený fakt však ako keby neplatil v prípade komunálnej politiky. Tá je dlhodobo v tieni tej „veľkej“. Dosť neprávom. Primátori, starostovia a ich posluhovači na úradoch a v mestských zastupiteľstvách pomaličky (a, bohužiaľ, čoraz častejšie aj zrýchlene), potichúčky, s nezištnou pomocou spriaznených firiem a miestnych podnikateľov rozkrádajú takmer (alebo úplne?) všetky mestá a mestečká.

Obyvatelia týchto miest a obcí však majú veľmi málo námietok. Väčšina sa snaží ráno rýchlo prebehnúť z bytu do práce a cestou hodiť deti do školy. Popoludní to isté v opačnom poradí s pridaním niekoľkých zastávok na krúžky. A potom, po úspešnom akciovom nákupe v super supermarkete zrelaxovať pred jedným z množstva nekonečných televíznych seriálov dookola opakujúcich rovnaký životný stereotyp. Len s inými osobami a v iných (atraktívnejších?) interiéroch.

A potom sa aj tých pár námietok od zvedavých občanov dá hravo rozptýliť pravidelnou organizáciou trhov, jarmokov, veľkolepého ohňostroja alebo hradných slávností. Stačí v príhodnej chvíli zorganizovať vystúpenie obľúbenej hudobnej skupiny, známeho či menej známeho cirkusu alebo dotiahnuť na parkovisko pred supermarketom živých žralokov. A samozrejme, nesmie sa zabudnúť v pravej chvíli podávať halászlé či guláš zdarma. Primátorský punč tiež nie je na zahodenie.

Ohňostroj

Mnohí politici sa z celoštátnej úrovne úspešne stiahli do komunálnej sféry aby (s veľkým, nie nepríjemným prekvapením) zistili, že im nič (materiálne) nechýba. A v takom prípade pokladajú za veľkú výhodu fakt, že sa im nevenuje takmer žiadna mediálna (a ani iná neželaná) pozornosť.

Väčšina ľudí viac či menej nadáva na politikov v Bratislave. Na tých svojich, lokálnych, však už nadávky nenájde. Veď v podstate ani nikoho z nich nepozná; ešte tak primátora usmievajúceho sa z billboardu. Ostatní si len tak, anonymne, kšeftujú.

Na každodenný život majú však komunálni politici často väčší vplyv ako tí v parlamente. Miestne poplatky (taký odvoz komunálneho odpadu je skvelý biznis všade) a dane, obstarávanie služieb, peniaze do škôl či dotácie (vybraným) športovým klubom. Aj toto všetko môžu títo politici bez verejne známych tvárí robiť v mene obyvateľov mesta. Obzvlášť, keď sa komunálni politici už mnoho rokov úspešne vyhýbajú vytvoreniu kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli odhaliť zneužívanie moci.

Komunálni politici sa rokmi stali veľmi šikovnými. Umne sa skrývajú za závoj nezáujmu. Skutočného nezáujmu. Stačí sa pozrieť na percentuálnu účasť v komunálnych voľbách a hneď je všetko jasné. A tak si títo regionálni vládcovia bez väčších problémov odsúhlasia takmer čokoľvek. Nikoho to netrápi. Objektívne síce ide o menšie sumy ako pri štátnych zákazkách, ale to ešte neznamená, že model „vyvádzania peňazí“ nie je identický.

Súčasná podoba komunálnej politiky vo väčšine regiónov je len jedno z ďalších pokrivení demokracie, ktoré úspešne pácha zlo na občanoch. A toto zlo je, žiaľ, až príliš jednoducho a ľahko prehliadané voličmi, ktorých pôsobenie samosprávy asi nezaujíma. Hry „veľkých“ politikov, ktoré môžu sledovať denno-denne v spravodajstve všetkých televízií zužuje ich optiku tak dokonale, že „malí“ politici si môžu veselo mädliť ruky.

Tradícia korupcie

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 242012

Jedna z výstižných definícií korupcie znie nasledovne:

Korupcia je zneužitie moci nad cudzím majetkom alebo cudzími právami za účelom získania vlastných súkromných výhod.

Na Slovensku existuje silná tradícia v oblasti korupčného správania. Korene tohoto správania siahajú hlboko do minulosti a boli úspešne posilňované aj v režime spred novembra 1989.

Ako aj vtedy, tak aj teraz, je vzťah medzi štátom a jeho občanmi sprostredkovávaný takými inštitúciami a zákonmi regulujúcimi ich činnosť, ktoré toto korupčné správanie podporujú.

Pripomeňme si teda niečo z „totalitnej“ minulosti.

Komunistický režim v socialistickej republike administratívne reguloval a stanovoval ceny tovarov. Dostupnosť spotrebných tovarov (teda nie tankov, granátov a pod. – tých bolo naopak až priveľa) však bola oveľa nižšia, ako trh vyžadoval. Trhové ceny tovarov tak boli, prirodzene, vyššie. Iba sa o tom nahlas nehovorilo.

Tí, ktorí stáli na strane ponuky, tak mohli požadovať neoficiálne platby za dodávku nedostatkového tovaru. Rovnako to fungovalo aj so službami. Úplatky zabezpečovali dostupnosť tovaru pre tých, ktorí mohli zaplatiť čo najvyššiu cenu (teda v skutočnosti trhovú, skladajúcu sa z regulovanej ceny plus úplatku).

Oslavy 1.mája

Vďaka tomuto mechanizmu, ktorý veľmi vyhovoval účastníkom výmeny na strane ponuky, dochádzalo k väčšej a väčšej tvorbe administratívnych a iných prekážok. Jednoducho povedané – všetko sa regulovalo. Čo najmenej prehľadne, pochopiteľne.

Na šírenie korupcie, ako je všeobecne známe, je najvhodnejšie také prostredie, kde je nedostatok relevantných informácií a netransparentnosť podmienok v kombinácii so širokými mantinelmi svojvoľného nepostihnuteľného rozhodovania jednotlivcov.

Takto bolo čoraz väčšie množstvo ľudí nútené zapájať za do kolobehu poskytovania a prijímania úplatkov. Porušovanie zákona i morálnych zábran sa stalo rutinnou záležitosťou. A tak sa rozvinul systém, voči ktorému, keďže sú v ňom zapojení takmer všetci, je takmer nemožné bojovať. V podstate o to takmer nikto ani nestojí.

Veľká časť ľudí (tak vtedy ako aj dnes) totiž stojí na oboch brehoch rieky, v ktorej tečú lepkavé korupčné peniaze.

Melón – červený, sladký a osviežujúci

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 062012

Červený, lahodne sladký a osviežujúci melón. Ovocie, ktoré všetci poznáme. Niekedy však z vonku vyzerá omnoho lepšie ako zvnútra. Šupka môže byť krásna zelená, lesklá, so žltými pruhmi sľubujúcimi skvelý labužnícky zážitok. No vnútro lákajúceho melóna už môže podliehať nezastaviteľnému hnilobnému procesu, ktorý s pohŕdavým úsmevom vytrestá každého potenciálneho konzumenta.

Navonok to u nás vyzerá sľubne. Máme v našej krajine všetko, čo by v správnej demokracii malo byť. Prezidenta, parlament, vládu, súdy, políciu, prokuratúru i haldy úradníkov. Žijeme zošnurovaní zákonmi a paragrafmi, v ktorých sa nevyznajú už ani samotní zákonodarcovia. Sú medzi nami, ako to to už chodí, slušní, menej či viac pracovití ľudia, ale aj zločinci.

Polícia - Edinburgh

Jednoducho správne namixovaná zmes pre spoločnosť so sľubným potenciálom rozvoja, povedali by si mnohí.

Ale je to mu naozaj tak? Naozaj takto nastavený a popísaný systém u nás funguje?

Máme síce slobodu v kadejakých oblastiach. Môžeme pracovať a podnikať ako sa nám páči, cestovať kam sa nám ráči a asi aj väčšinou rozprávať, čo sa nám zachce. Takže šupka nášho melóna je naozaj lákavá.

Neodporúča sa však melón krájať. Je to veľké riziko, keďže vo vnútri je už z veľkej časti hniloba. Hniloba, ktorú vytvoril hnilobný proces trvajúci už vyše dvadsať rokov.

Štátne zákazky, predaje majetku pod cenou, neefektívne vynakladanie zdrojov v každej jednej oblasti, kam sa človek pozrie. Teda, ak za efektívnosť nepovažujeme bezbrehé plnenie si vreciek úzkej skupiny podnikateľov spojenej s politikmi.

Právny štát by mal podľa všetkého ale vyzerať inak. Slovensko je skôr ekonomicko-komerčno-korupčná krajina.

Premrštené ceny za nákup všetkého, čo štát alebo spoločnosti pod jeho kontrolou obstaráva. Tieto ceny sú dôsledkom vracania časti peňazí ľuďom napojeným na zadávanie zákaziek. Manipulácia so štátnym, teda našim majetkom a peniazmi nepozná hraníc. Hraníc kreativity a ani objemu. Odhady objemu černej ekonomiky sa, pochopiteľne, rôznia, isté je, že za obdobie posledných dvoch dekád dosiahla prinajmenšom 10 – 20 miliárd euro.

Novodobí páni si platia svojich sudcov, prokurátorov či policajtov. A preto radšej: pod lákavú šupku melóna sa nepozerajme. Hore je to aspoň zdanie demokracie, no vo vnútri je to kruté zrkadlo mafiánskej štruktúry.

Nádej na zmenu tu asi v krátkodobom horizonte nie je. A v dlhodobom. Päť a pol milióna naštvaných a znechutených obyvateľov sa možno raz prejaví. Aj zhnitý melón prekvapí a občas vybuchne v rukách predavača a vyvrhne všetko zlo na neho samotného.

Ako dlho vydrží Európska únia?

Európa, Politika Komentáre vypnuté

jan 132012

Čoraz častejšie sa v súčasnosti hovorí o rozpade celej Európskej únie alebo aspoň Európskej menovej únie ako o reálnej možnosti, ktorá môže byť vedľajším, viac či menej želaným, produktom riešenia naďalej pomerne veselo vystrájajúcej dlhovej krízy.

Pri tomto pohľade na skutočnosti sa akosi zabúda na fakt, že Európska únia to sú státisíce až neuveriteľne dobre platených úradníkov s množstvom ďalšieho obslužného personálu a s hŕbou nárokovateľných i nenárokovateľných príspevkov a výhod.

Je nelogické a nemysliteľné, že by táto obrovská priživujúca sa skupina ľudí produkujúcich podnikanie obmedzujúce smernice posúvajúce Európu stále nižšie a nižšie na rebríčku konkurencieschopnosti spolu s objemnými odbornými štúdiami, ktorých jedinou úlohou je brániť sadaniu prachu na exkluzívny nábytok v bruselských kanceláriách, sa dobrovoľne vzdá, zbalí a zakýva daňovým poplatníkom na rozlúčku.

Nie, také niečo sa určite nestane. Táto zväčšujúca sa skupina úradníkov bude namiesto toho naďalej skryto zvyšovať svoju relatívnu váhu na finančnom a časom aj politickom rozhodovaní jednotlivých krajín. A súčasťou kontinuálneho rozširovania svojej moci bude aj to, že postupne prestane tieto svoje aktivity a ciele maskovať. Naopak – bude sa snažiť otvorene ovládnuť život Európanov. Keďže tento postup je silno podporovaný Nemeckom, najsolventnejším účastníkom tohoto žúru, bude sa euroúradníkom aj naďalej dobre žiť a panovať. Veď väčšinu z nich ani nie je možné len tak jednoducho prepustiť! Dá sa ich zbaviť len odchodom do dôchodku.

Hrošík liberijský

Správny euroúradník má hrošiu kožu a už dávno pochopil, že jeho existencia slúži na zamaskovanie mocenským ambícií Nemecka a Francúzska. A preto vie, že v boji proti narastajúcemu odporu voči eurocentralizmu a jeho štruktúram nie je sám. Ba práve naopak. Je silný a v najbližších rokoch bude ešte silnejší. A nenahraditeľnejší. Čo na tom, že novodobé mocenské centrum Európy bolo dlhé roky iba smetiskom politikov, ktorí boli už neželaní vo vlastnej krajine a preto odložení kamsi do vzdialeného Bruselu.

A čo na to hovoria obyvatelia jednotlivých štátov Európy? Na to sa ich nikto nepýta. Ako sa medzi ľudmi na pive hovorí, obyčajný človek má dosť starostí so zaobstaraním si slušného živobytia a o panské huncútstva sa zaujíma čím ďalej menej (čo, mimochodom, je práve to, o čo politikom vždy išlo). A politické špičky jednotlivých krajín sú nadmieru spokojné z profitovania na odčerpávaní peňazí z unijných peňazovodov a kým tie budú z Bruselu riadne fungovať, nie je dôvod na akýkoľvek odpor. Iba ak predstieraný.

Najlepšie, čo môže EÚ robiť, je aj naďalej presviedčať obyvateľov Európy o nevyhnutnosti masívnych transferov peňazí a takto ich naučiť na finančnú závislosť. Tá sa v praxi v ničom nelíši od tej drogovej. Časom každý občan aj podnikateľ zistí, že zväčšujúca sa časť jeho príjmov je závislá na rôznych eurofondoch, programoch rozvoja a podpory čohokoľvek. Správny názov, ktorý dokáže čo najviac zahmliť nezmysel transferu, sa už nájde. Úradníkov a ich asistentov, ktorí sa tejto úlohy radi zmocnia, je v Bruseli až priveľa.

Newer Entries