Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.

 Európa  Komentáre vypnuté na Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.
mar 212014
 

Ukrajina sa nachádza v nezávideniahodnej polohe na geopolitickej mape sveta. Okolnosti a historické udalosti ju umiestnili presne na rozhranie dvoch svetov. Sveta ruského a sveta západného. Preto aj udalosti, ktoré sa v posledných mesiacoch na Ukrajine odohrávajú treba vnímať najmä v tomto kontexte.

Ktovie, či bežný Ukrajinec v roku 2008 vôbec zaznamenal, že NATO oznámilo zámer umožniť Ukrajine a Gruzínsku vstup do organizácie. Asi nie. Zato si tento zámer nemohol nevšimnúť Vladimír Putin. Pre toho to bolo rovnaké ako zaviať červenou šatkou pred nosom rozzúreného býka.

Súčasnú krízu na Ukrajine nepochybne spôsobila snaha Západu pritiahnuť Ukrajinu na svoju obežnú dráhu a uzamknúť tak Rusko do ešte tesnejšieho zovretia. Na podobnú snahu v Gruzínsku reagovalo Rusko vojenskou intervenciou (v auguste 2008) a obsadením časti územia Gruzínska. A zdá sa, že siahnuť z Gruzínska sa vojenské jednotky Putin ani len náhodou nechystá. Pravda je, že zatiaľ obsadené územie ešte ani formálne nepripojil k Rusku. Zrejme sa tak ani nechystal urobiť. Či svoj názor po udalostiach na Ukrajine zmenil, ukáže až budúcnosť.

Gruzínsko mohlo byť pre Západ, a špeciálne pre USA, poučením, že Rusko si na územia, ktoré sú v jeho strategickej blízkosti a ich obsadenie nepriateľmi by malo ďalekosiahle geopolitické dôsledky, nedá siahať. Ale nebolo. USA sa opäť raz pokúsili o nemožné a zlyhali. Podporou protestov na Ukrajine sa pokúsili odtrhnúť Ukrajinu od Ruska. Za to, že by ovládli ropovody smerujúce na Západ a vedeli tak stúpnuť Rusku na kurie oko, by zrejme ešte od novej – „demokratickej“ vlády dostali možnosť zriadiť si na Ukrajine vojenskú základňu. A ako bonbónik by zrejme žiadali zrušenie tej ruskej na Kryme. Nič z toho však stratégom vo Washingtone nevyšlo.

Zámok Schönbrunn Zámok Schönbrunn vo Viedni

Rusi ešte prehliadli, síce so zaťatými zubami, že do NATO vstúpili pobaltské krajiny, ale žeby vstúpili Gruzínsko a Ukrajina, to neprichádza do úvahy. To už je aj na nich silná káva. Toto Európska únia spolu s USA neodhadli a reakciu Ruska hanebne podcenili. Ukrajina sa dostala po krátkom období voľnosti do pevného zovretia ruského medveďa v okamihu, kedy mu odovzdala svoje jadrové zbrane. Na výmenu jej síce Rusi sľúbili nenarušiť nikdy v budúcnosti jej celistvosť, ale to bolo len vyhlásenie, ktoré Rusi nepovažovali ani náhodou za záväzné. O tom svedčí koniec koncov aj anexia Krymu.

Spoliehať sa na to, že Rusko si nemôže ekonomicky dovoliť prudko zvýšiť životnú úroveň obyvateľov Krymu, by mohlo byť osudné. V konečnom dôsledku to nebude ani také ťažké, keď zohľadníme, aká hlboká je ekonomická kríza na Ukrajine a ako ťažko žijú obyčajní Ukrajinci. A ako bude Putin reagovať na prípadné ďalšie žiadosti o pripojenie častí Ukrajiny nie je ťažké uhádnuť. Snáď to aspoň jeden úradník v Bruseli alebo vo Washingtone pochopí skôr ako bude (pre Ukrajinu) neskoro.

Zámok Schönbrunn

Ospravedlnenie sa za pád vlády nestačí

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Ospravedlnenie sa za pád vlády nestačí
jún 132012
 

Pavol Frešo, dotlačený médiami a niektorými (marketingovo zdatnejšími) spolustraníkmi, sa pred pár dňami (takmer ihneď po svojom zvolení za predsedu SDKÚ-DS) ospravedlnil bývalej spolustraníčke a súčasne bývalej predsedníčke vlády SR Ivete Radičovej za pád pravicovej vlády, na ktorom sa SDKÚ-DS ešte síce nie pod jeho vedením, ale o to úspešnejšie, podieľala.

Bolo by to celkom milé gesto. Keby neprišlo tak neskoro a nebolo také priehľadné.

Riskantná politická hra Mikuláša Dzurindu za asistencie nielen Ivana Mikloša, ale aj mlčiacej väčšiny v strane, nedopadla podľa predstáv bývalého predsedu. V čase, kedy bola hra ešte v plnom prúde, nikto z mlčiacej väčšiny v strane nenašiel odvahu postaviť sa proti šachistom. V mlčiacej väčšine mal svoje miesto Pavol Frešo hneď po boku Lucie Žitňanskej.

Tak prečo prišlo toto ospravedlnenie sa SDKÚ až teraz? A prečo sme sa dočkali iba obyčajného ospravedlnenia bez akýchkoľvek podrobností alebo vysvetlenia vtedajších udalostí?

Ten skalný zvyšok elektorátu SDKÚ (v marci 2012 pozostával presne zo 155.744 hláv) a zrejme aj mnohí bývalí voliči (ešte v parlamentných voľbách v roku 2010 volilo SDKÚ 390.042 voličov) z rokov predchádzajúcich by sa nepochybne radi dozvedeli celú pravdu. Pravdu o tom, prečo musela padnúť vláda. Pravdu o tom, prečo sme boli svedkami hazardnej hry, ktorá zrejme nemohla dopadnúť dobre pre obyčajných občanov Slovenska.

Zádielska dolina

O tom, o čo v tejto šachovej partii išlo, nechce úprimne hovoriť žiadny z (informovaných) účastníkov. Aké hodnoty sa zachránili a aké vyššie princípy zvíťazili vďaka pádu vlády Ivety Radičovej, sa asi nikdy nedozvieme. Prečo?  Žeby preto, že za tým celým divadielkom bola iba obyčajná samoľúbosť a márnomyseľnosť?

To, že táto šachová partia Mikuláša Dzurindu umožnila návrat Roberta Fica a jeho verných do čela Slovenska, bude raz história hodnotiť ako učebnicový príklad uprednostnenia personálnych záujmov pred záujmami krajiny a jej občanov.

Najvyšší predstavitelia SDKÚ už týždne hovoria o tom, že pravica dostala facku, že takto je to dobre a že už sa všetci z tejto lekcie poučili. A že už je pre voličov pripravený veľký balík nových nápadov, myšlienok a podnetov. Floskula sa úspešne strieda s floskulou. Kým sa však pravicový volič nedozvie aspoň náznak pravdy o páde vlády v roku 2011, bude tomu len ťažko veriť.

Daniel Lipšic bude konečne sám sebe pánom

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Daniel Lipšic bude konečne sám sebe pánom
máj 292012
 

Takže sa to uplynulý víkend konečne dopieklo. Koláč dlho predlho pečený je na svete. Daniel Lipšic so svojou súputničkou Janou Žiťňanskou sa rozhodli opustiť rady spokojného, na poslaneckých paušáloch a príspevkoch za voličské hlasy žijúceho KDH. Napriek tomu, že ďalší ich (bývalý) kolega Radoslav Procházka, naznačoval, že si vie predstaviť zjednotenú pravicu vyzbieraním tých najlepších hrozienok, on v KDH ostal. Zrejme je to v jeho prípade momentálne viac vec princípu ako reálne zhodnotenie možností ovplyvniť budúcnosť na Slovensku.

Teda to, že sa vyššie spomínaní dvaja dlhoroční spolupracovníci rozhodli až minulý víkend, nebude úplná pravda. Alternatívne scenáre vývoja vzťahu Daniela Lipšica a KDH boli vymyslené v hlave mladého, nádejného politika už dávno. Akosi mu len chýbala odvaha a možno len ešte v čosi dúfal.

Avšak dúfať v zmenu v KDH je ako dúfať v zmenu v Smere Roberta Fica. Je to dlhý a namáhavý proces, ktorý človeka zlomí omnoho skôr ako by očakávaná zmena čo i len nakukla do týchto zabehnutých politických strán.

Byvol arni (iné názvy: byvol vodný, byvol riečny, byvol divý, byvol ázijský, byvol indický)

O tom, že cesta, ktorú si zvolil D. Lipšic, je už vychodená na Slovensku až až, sa snáď ani nie je treba zmieňovať. Pred ním si ju už prešlo mnoho politikov. Už sa to javí skôr ako súčasť (česko-slovenského) politického folklóru a nie ako cesta na lepšiu implementáciu potrieb voličov do nášho politického systému. Súčasťou spomenutého folklóru sú i výzvy bývalých spolustraníkov na vzdanie sa mandátu. Ako keby oni v podobných situáciách jednali vždy priamo a zásadovo. A toto konštatovanie neplatí len na KDH, ale naprieč celou politickou scénou.

To, že priestor v KDH vymedzený starými matadormi postupne bol pre takú ambicióznu osobu, akou nepochybne je D. Lipšic, primalý, videli snáď všetci. Teda s výnimkou jeho samotného. Ale to, že mu tak dlho trvalo prísť na to, že len snívať nestačí, sa naozaj nechce veriť.

Pravica je v troskách. Zbiera omrvinky z hostiny Smeru. A hľadá svojho budúceho lídra. Intenzívne sa ponúka Pavol Frešo, s ponukou začne čochvíľa i Daniel Lipšic. Opäť tak (minimálne dočasne) dochádza k rozdrobovaniu pravicového elektorátu namiesto toho, aby sme už konečne počuli zmysluplnú víziu.

Zmena volebného systému, zmena ustanovovania sudcov a prokurátorov, zmena zákona o referende, to všetko je isto potrebné. Ale kde je motto, poslanie, zmysel a cieľ tohoto snaženia? Upozorňovať na jednotlivé kauzy a prešľapy je isto dôležité. Ale prečo sa neukázali počas pôsobenia D. Lipšica vo výkonnej moci výsledky? Viniť všetkých naokolo už naozaj pravicovému voličovi z nezadržateľne sa zmenšujúcej strednej vrstvy nestačí.

Roger Scruton

 Citáty, Európa  Komentáre vypnuté na Roger Scruton
feb 102012
 

Roger Scruton, (nar. 1944), anglický spisovateľ a filozof

Európsky experiment – ale on to nie je experiment, ale skôr diktatúra – po nás požaduje, aby sme sa vzdali suverenity v mene spoločného politického projektu. Krízy ale ukazujú, kto je kým. Vo všetkých vážnych krízach, ktorými Európska únia prešla alebo prechádza – od rozpadu Juhoslávie, cez krízu súvisiacu s migráciou až po vojnu v Iraku a dnešný ekonomický marazmus – se Európa rýchlo rozdrobila do svojich národných záujmov. Nikdy nešla jedným jasným smerom, nemôže sa oprieť o spoločnú oddanosť všetkých svojich členov. To je neprekonateľný problém. Európska únia je hlbokou ilúziou. Európa nemôže existovať ako jednotný politický priestor.

Strašidlo

Ako dlho vydrží Európska únia?

 Európa, Politika  Komentáre vypnuté na Ako dlho vydrží Európska únia?
jan 132012
 

Čoraz častejšie sa v súčasnosti hovorí o rozpade celej Európskej únie alebo aspoň Európskej menovej únie ako o reálnej možnosti, ktorá môže byť vedľajším, viac či menej želaným, produktom  riešenia naďalej pomerne veselo vystrájajúcej dlhovej krízy.

Pri tomto pohľade na skutočnosti sa akosi zabúda na fakt, že Európska únia to sú státisíce až neuveriteľne dobre platených úradníkov s množstvom ďalšieho obslužného personálu a s hŕbou nárokovateľných i nenárokovateľných príspevkov a výhod.

Je nelogické a nemysliteľné, že by táto obrovská priživujúca sa skupina ľudí produkujúcich podnikanie obmedzujúce smernice posúvajúce Európu stále nižšie a nižšie na rebríčku konkurencieschopnosti spolu s objemnými odbornými štúdiami, ktorých jedinou úlohou je brániť sadaniu prachu na exkluzívny nábytok v bruselských kanceláriách, sa dobrovoľne vzdá, zbalí a zakýva daňovým poplatníkom na rozlúčku.

Nie, také niečo sa určite nestane. Táto zväčšujúca sa skupina úradníkov bude namiesto toho naďalej skryto zvyšovať svoju relatívnu váhu na finančnom a časom aj politickom rozhodovaní jednotlivých krajín. A súčasťou kontinuálneho rozširovania svojej moci bude aj to, že postupne prestane tieto svoje aktivity a ciele maskovať. Naopak – bude sa snažiť otvorene ovládnuť život Európanov. Keďže tento postup je silno podporovaný Nemeckom, najsolventnejším účastníkom tohoto žúru, bude sa euroúradníkom aj naďalej dobre žiť a panovať. Veď väčšinu z nich ani nie je možné len tak jednoducho prepustiť! Dá sa ich zbaviť len odchodom do dôchodku.

Hrošík liberijský

Správny euroúradník má hrošiu kožu a už dávno pochopil, že jeho existencia slúži na zamaskovanie mocenským ambícií Nemecka a Francúzska. A preto vie, že v boji proti narastajúcemu odporu voči eurocentralizmu a jeho štruktúram nie je sám. Ba práve naopak. Je silný a v najbližších rokoch bude ešte silnejší. A nenahraditeľnejší. Čo na tom, že novodobé mocenské centrum Európy bolo dlhé roky iba smetiskom politikov, ktorí boli už neželaní vo vlastnej krajine a preto odložení kamsi do vzdialeného Bruselu.

A čo na to hovoria obyvatelia jednotlivých štátov Európy? Na to sa ich nikto nepýta. Ako sa medzi ľudmi na pive hovorí, obyčajný človek má dosť starostí so zaobstaraním si slušného živobytia a o panské huncútstva sa zaujíma čím ďalej menej (čo, mimochodom, je práve to, o čo politikom vždy išlo). A politické špičky jednotlivých krajín sú nadmieru spokojné z profitovania na odčerpávaní peňazí z unijných peňazovodov a kým tie budú z Bruselu riadne fungovať, nie je dôvod na akýkoľvek odpor. Iba ak predstieraný.

Najlepšie, čo môže EÚ robiť, je aj naďalej presviedčať obyvateľov Európy o nevyhnutnosti masívnych transferov peňazí a takto ich naučiť na finančnú závislosť. Tá sa v praxi v ničom nelíši od tej drogovej. Časom každý občan aj podnikateľ zistí, že zväčšujúca sa časť jeho príjmov je závislá na rôznych eurofondoch, programoch rozvoja a podpory čohokoľvek. Správny názov, ktorý dokáže čo najviac zahmliť nezmysel transferu, sa už nájde. Úradníkov a ich asistentov, ktorí sa tejto úlohy radi zmocnia, je v Bruseli až priveľa.