Peter Rudzan

Čoraz častejšie sa v súčasnosti hovorí o rozpade celej Európskej únie alebo aspoň Európskej menovej únie ako o reálnej možnosti, ktorá môže byť vedľajším, viac či menej želaným, produktom  riešenia naďalej pomerne veselo vystrájajúcej dlhovej krízy.

Pri tomto pohľade na skutočnosti sa akosi zabúda na fakt, že Európska únia to sú státisíce až neuveriteľne dobre platených úradníkov s množstvom ďalšieho obslužného personálu a s hŕbou nárokovateľných i nenárokovateľných príspevkov a výhod.

Je nelogické a nemysliteľné, že by táto obrovská priživujúca sa skupina ľudí produkujúcich podnikanie obmedzujúce smernice posúvajúce Európu stále nižšie a nižšie na rebríčku konkurencieschopnosti spolu s objemnými odbornými štúdiami, ktorých jedinou úlohou je brániť sadaniu prachu na exkluzívny nábytok v bruselských kanceláriách, sa dobrovoľne vzdá, zbalí a zakýva daňovým poplatníkom na rozlúčku.

Nie, také niečo sa určite nestane. Táto zväčšujúca sa skupina úradníkov bude namiesto toho naďalej skryto zvyšovať svoju relatívnu váhu na finančnom a časom aj politickom rozhodovaní jednotlivých krajín. A súčasťou kontinuálneho rozširovania svojej moci bude aj to, že postupne prestane tieto svoje aktivity a ciele maskovať. Naopak – bude sa snažiť otvorene ovládnuť život Európanov. Keďže tento postup je silno podporovaný Nemeckom, najsolventnejším účastníkom tohoto žúru, bude sa euroúradníkom aj naďalej dobre žiť a panovať. Veď väčšinu z nich ani nie je možné len tak jednoducho prepustiť! Dá sa ich zbaviť len odchodom do dôchodku.

Správny euroúradník má hrošiu kožu a už dávno pochopil, že jeho existencia slúži na zamaskovanie mocenským ambícií Nemecka a Francúzska. A preto vie, že v boji proti narastajúcemu odporu voči eurocentralizmu a jeho štruktúram nie je sám. Ba práve naopak. Je silný a v najbližších rokoch bude ešte silnejší. A nenahraditeľnejší. Čo na tom, že novodobé mocenské centrum Európy bolo dlhé roky iba smetiskom politikov, ktorí boli už neželaní vo vlastnej krajine a preto odložení kamsi do vzdialeného Bruselu.

A čo na to hovoria obyvatelia jednotlivých štátov Európy? Na to sa ich nikto nepýta. Ako sa medzi ľudmi na pive hovorí, obyčajný človek má dosť starostí so zaobstaraním si slušného živobytia a o panské huncútstva sa zaujíma čím ďalej menej (čo, mimochodom, je práve to, o čo politikom vždy išlo). A politické špičky jednotlivých krajín sú nadmieru spokojné z profitovania na odčerpávaní peňazí z unijných peňazovodov a kým tie budú z Bruselu riadne fungovať, nie je dôvod na akýkoľvek odpor. Iba ak predstieraný.

Najlepšie, čo môže EÚ robiť, je aj naďalej presviedčať obyvateľov Európy o nevyhnutnosti masívnych transferov peňazí a takto ich naučiť na finančnú závislosť. Tá sa v praxi v ničom nelíši od tej drogovej. Časom každý občan aj podnikateľ zistí, že zväčšujúca sa časť jeho príjmov je závislá na rôznych eurofondoch, programoch rozvoja a podpory čohokoľvek. Správny názov, ktorý dokáže čo najviac zahmliť nezmysel transferu, sa už nájde. Úradníkov a ich asistentov, ktorí sa tejto úlohy radi zmocnia, je v Bruseli až priveľa.