Konzum a spotreba

 Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Konzum a spotreba
okt 102012
 

Konzum a spotreba. Dve slová, ktoré nás všetkých nemilosrdne prenasledujú celý deň a noc, mnohých (najmä z vlády a štatistického úradu) ešte aj v spánku.

Predstavme si situáciu, keď niekto zdedí po svojich príbuzných slušnú kôpku úspor. Tento niekto, nazvime ho dedič, sa rozhodne, že si zlepší svoje životné podmienky. Zo zdedených peňazí si postaví dom, zariadi si ho podľa svojich predstáv, kúpi si auto a rozhodne sa stráviť svoju prvú poriadnu dovolenku vo vlastnej krajine. Nech ju pozná na vlastné oči, nielen z večerných krimi novín.

Utešená predstava. Nie len pre dediča samotného, ale aj pre všetkých, ktorých oči visia denno denne na grafe rastu HDP. Vďaka dedičovi totiž graf poriadne poskočí. Nakúpi si množstvo výrobkov a dokonca zamestná aj zopár robotníkov, ktorí si vďaka finančnému prilepšeniu nad sociálne dávky môžu tiež dopriať isté obdobie zvýšenej spotreby.

Na nasledujúci rok však si spokojný dedič aj naďalej hlivie (tak ako to začal úspešne robiť už koncom roka minulého) vo svojom novom, luxusne zariadenom dome a vozí sa nalešteným autom po svojom okolí. Od ucha po ucho vysmiaty dedič je ozaj spokojný a nič mu nechýba k životu. Nie tak už vládnym byrokratom. Tí na svojich monitoroch zisťujú, že HDP produkované dedičom prudko kleslo. Nešťastní sledujú ako sa dedičova konzumácia prepadá kamsi do hlbín. Dedič sa totiž iba pár krát denne stravuje, občas čosi pofajčí, vypije a okrem toho už iba tankuje. Ako môže byť preboha šťastný a spokojný? Veď jeho príspevok pre spoločnosť prudko klesol a navyše je predpoklad, že bude aj naďalej prudko klesať. Teda ak náhodou neoprie svojho miláčika o strom a bude musieť vyhľadať servis…

Slovenský orloj v Starej BystriciSlovenský orloj v Starej Bystrici

A sme pri tom. Podľa ekonómov, štatistikov a vládnych úradníkov by si mal dedič obstarávať nové statky pravidelne, maximálne v ročnom cykle. S dlhšou životnosťou statkov, ktoré si nakúpil, nikto nepočíta. Treba konzumovať nielen potravu, ale aj hmotné statky. Tak, aby bolo potrebné ich pravidelné a stále nakupovanie, vďaka ktorému predsa existuje produkcia (výroba) a vďaka ktorej predsa majú ľudia prácu. Tú prácu, vďaka ktorej si môžu dovoliť nakupovať statky, ktoré môžu v zopár krátkych chvíľach, ktoré im ostávajú popri každodennom naháňaní sa, spokojne konzumovať a spotrebúvať. A keď dokonzumujú, chytro sa oblečú a utekajú do práce zarobiť zopár drobných…

Rast HDP sa nám zasekol

 Euro, Financie, Krajiny, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Rast HDP sa nám zasekol
sep 042012
 

Rast sa nám zasekol. Dokonca sa k nám, do niektorých z „vyspelých“ krajín, nasťahoval doteraz nevídaný pokles. Pochopiteľne sa myslí pokles HDP. Zjednodušene možno povedať, že ide o pokles súčtu toho, čo spotrebujeme (teda občania ako aj vláda), čo investujeme a čo exportujeme.

Aby sme mohli investovať, investícia spravidla musí mať plán, víziu, ako sa k majiteľovi vráti a v lepšom prípade prinesie aj nejaký výnos (táto podmienka väčšinou neplatí pre vládne investície, tu sa pôvodná investícia, ako aj zisk, obvykle presúvajú do rúk s vládou spriaznených oligarchov). Aby sa však investícia za normálnych okolností vrátila, na konci celého cyklu musí existovať niekto, kto si výrobok alebo službu, na ktoré sa investícia v procese transformácie zhmotnila, kúpi. A tu nastáva problém. Stále musí do systému prúdiť veľké množstvo zákazníkov, ktorí si niečo zakúpia. Problém sa čiastočne rieši exportom, teda predajom výrobkov a služieb (tých už menej) zákazníkom mimo územie Slovenska.

Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)

Nikto z nás však nechce, aby sa problém časom zväčšoval. Počúvame teda rady múdrych euroúradníkov a všemocných bankárov, aby sme priložili ruku k dielu. A aby sa dielo podarilo, musíme podľa všetkého naďalej nakupovať tovary a veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a využívať služby, ktoré sú nám v skutočnosti na nič. Veď už aj samotné výrobky so stále sa opakujúcimi inovatívnymi funkciami sú už zopár rokov vyrábané tak, aby svoju funkčnosť výrazne obmedzili deň po skončení záručnej doby a takto nám pomohli udržiavať rasť.

A aby sme pomáhali zvyšovať HDP, chodíme do práce, ktorú nemáme radi, trávime dlhé hodiny s ľuďmi, na ktorých nám z dlhodobého hľadiska nezáleží a ktorým naopak nezáleží na nás. Keď niekto stratí schopnosť prinášať profit ostatným, vypadáva bez milosti z obchodných a sociálnych sietí. A prečo do takejto práce chodíme? Iná nie je a peniaze potrebujeme. Stále viac a viac. Na nákup tovarov, ktoré nám šetria čas, poskytujú nám okamžitú instantnú zábavu a vraj pomáhajú nám relaxovať.

Mladí ľudia sú motivovaní (napr. jednoduchým prístupom k hypotékam, mediálnymi masážami a pod.) k tomu, aby opustili rodičov čím skôr a popritom sa zadĺžili na čo najdlhšie. Tých rodičov, o ktorých sa už po ich zvyšok života budú zaujímať iba cez prizmu plnú peňazí. Koľko nás to preboha bude stáť, keď ho (alebo ju, najlepšie oboch) odložíme do domova sociálnych služieb a podobne…

Asi však je už len otázkou času, kedy to všetkých tých operátorov výroby (teda robotníkov) v automobilovom priemysle a account manažérov (teda tých, čo pracne dennodenne naháňajú zákazky) zatiaľ neskrachovaných malých a stredných firiem prestane baviť. Život a životný cyklus ľudí a rodín sa nevyhnutne bude musieť upraviť. Tak, ako to funguje posledné desaťročia, to už ďalej nepôjde.

Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému

 Euro, Financie  Komentáre vypnuté na Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému
apr 282012
 

Európske politické špičky stále (neúspešne) hľadajú model na oddlženie krajín eurozóny, resp. Európskej únie. Je pochopiteľné, že stále uvažujú iba v línii Európska centrálna banka – európske komerčné banky. Je to ideálne riešenie pre skutočných vlastníkov moci (banksterov) a súčasne je to niečo, čo by dokázal každý druhoradý ekonóm majúci prístup k tlačiarni eurobankoviek.

Ale keď už tlačiť peniaze, tak naozaj poriadne.

Napríklad takto: Stanovme rozhodujúci termín pre oddlženie – povedzme 1.1.2013. Všetci, ktorí by v danom čase boli občanmi ktorejkoľvek krajiny EÚ alebo len eurozóny (oddlženie celej EÚ by asi bolo politicky priechodnejšie) a dosiahli by istý vek (napr. 3 roky; alebo aj viac, závisí to iba od kreativity zákonodarcov), mali by nárok na dotáciu či nenávratný príspevok (opäť platí, že medze kreativity pri správnom a politicky priechodnom pomenovaní nemajú hranice) z ECB.

Výška príspevku by bola relatívne vysoká, povedzme, 10 tisíc €. Možno i viac. 30 tisíc € by bolo super. Presná výška by sa vypočítala na základe cieľov, ktoré chceme dosiahnuť.

Erinaceus europaeus ( alebo aj Jež západný)

Teda povedzme, že by sa zvolila výška 10 tisíc €. Týchto 10 tisíc € by bol daňovník povinný zdaniť osobitnou sadzbou, stanovenou tak, aby sa štát dostal k dostatočnému množstvu peňazí, ktorými si okamžite zníži štátny dlh na požadovanú úroveň. Zdroje (teda zinkasovaná daň) by museli byť použité výhradne na splatenie štátneho dlhu.

Takto sa peniaze dostanú aj tam, kde naozaj chýbajú – do komerčných bánk a zároveň by mal občan pocit, že sa nerozhoduje o ňom alebo o jeho peniazoch vždy bez neho.

Peniaze, ktoré by občanom ostali po zdanení, by museli v prvom rade účelovo použiť na splatenie svojich dlhov – opäť primárne v komerčných bankách, sekundárne aj u iných inštitúcií.

Tí občania, ktorí nemajú dlhy, alebo by im ostala hotovosť aj po splatení dlhov, by mohli peniaze použiť na nákup spotrebných tovarov vyrobených výlučne vo vlastnej krajine (v krajinách, kde sa vyrábajú iba automobily, by občania mohli nakúpiť výrobky aj z iných krajín EÚ).

Takýmto kolotočom dôjde relatívne jednoducho k radikálnemu zníženiu dlhov za cenu, ktorú tak či onak zaplatíme. Za cenu inflácie, ktorá po tomto kolotoči bude nasledovať.

V ECB však vedia, že tak či tak sa inflácii v eurozóne nevyhneme. Akurát pri riešení banka – banka ešte viac zbohatnú tí bohatí, teda tí, ktorí sú pri zdroji (teda v bankách). Tí, ktorí sa dostanú ako prví k peniazom si za ne nakúpia reálne aktíva – komodity, nehnuteľnosti – ešte za neinflačné ceny. A takto, samozrejme, bohatnú a budú naďalej bohatnúť expresnou rýchlosťou.

Preto riešenie ECB – občan – štát – komerčná banka je pre daňovníkov z dlhodobého hľadiska oveľa prijateľnejší. Toto riešenie by malo za následok, že nové kolo zadlžovania sa domácností a štátov by mohlo začať nanovo a rast HDP, zamestnanosti ako i spotreba tovarov by mohli rásť ďalšie desiatky rokov.

 

HDP, znovu HDP a stále len HDP

 Financie, Krajiny  Komentáre vypnuté na HDP, znovu HDP a stále len HDP
apr 232012
 

HDP, teda hrubý domáci produkt, je peňažná hodnota všetkých finálnych výrobkov a služieb v danej krajine za určené obdobie. HDP je v súčasnom ekonomickom svete spravidla meraný na jednotlivé štáty alebo zoskupenia štátov počas jedného kalendárneho roka.

HDP a jeho výška sa stala po 2. svetovej vojne novodobou modlou. Jeho odhady, predikcie, skutočné hodnoty, trendy, poklesy a najmä nárasty dôkladne pohlcujú pracovný čas mnohých politikov, ekonómov, štatistikov, novinárov a mnohokrát i laikov.

Keďže pre väčšinu užívateľov tohoto štatistického čísla je oná suma takmer nepredstaviteľná, zvolili politici v snahe zakrývať svoje skutočné ekonomické účinkovanie pri vedení jednotlivých krajín túto hodnotu ako číslo, ku ktorému sa bude všetko primeriavať. Pre politickú elitu tvorí HDP najzaujímavejšie maskovanie pre vládne výdaje, deficit rozpočtu a vládne zadĺženie.

Položme si hypotetickú otázku. Čo by sa stalo s HDP na Slovensku, keby krajinu zrazu (resp. v krátkom časovom období) opustili výrobcovia automobilov a televízorov?

Odpoveď je jednoduchá. DPH by dramaticky kleslo. V prípade Slovenska o viac ako štvrtinu. Čo by sa v takomto prípade stalo s rozpočtovým deficitom a celkovým (pomerným) zadĺžením krajiny? Samozrejme by oba údaje pomerne extrémne narástli i keď absolútne by sa nezmenili ani o jedno euro. Tu treba preto hľadať odpoveď na otázku, prečo sa (ktorákoľvek) vláda snaží aj za cenu premrštených subvencií alebo daňových prázdnin zabrániť odchodu veľkých fabrík (nielen) zo Slovenska.

Ananás tesne pred dozretím

Omnoho porovnateľnejšie by bolo udávanie deficitov a zadĺženia na jedného obyvateľa. Pre porovnanie medzi krajinami s rôznou ekonomickou silou by sa možno mohli udávať hodnoty pomerne k priemernej mzde. Tieto údaje by však zväčša odhalili fakt, že kráľ je nahý a dlhy nesplatiteľné.

Často sa uvádza, že dlh krajiny je na úrovni napr. 50% HDP a (zodpovedná) vláda sa zaväzuje nezvyšovať tento dlh. Táto dlhová mystifikácia úspešne funguje už niekoľko desaťročí a v prípade kontinuálneho medziročného rastu HDP by fungovala aj naďalej. Absolútna výška dlhu totiž narastie aj za vlády, ktorá akože nezvýšila dlh. Ona ho však v skutočnosti nezvýšila iba pomerne a to k rastúcemu HDP. Dlh vo finančnom vyjadrení však narástol. Pri klesajúcom HDP však dlhy rastú pomerne o to rýchlejšie. A preto podľa politikov HDP (za žiadnu cenu) nesmie poklesnúť.

Už dnes vlády a verejné sektory vytvárajú približne polovicu HDP všetkých najväčších ekonomík sveta. Nehovoriac o tom, že toľko sami aj prerozdeľujú. Najväčšie ekonomiky sveta sú súčasne ekonomiky s najväčším podielom súkromného vlastníctva kapitálu! Naozaj pozoruhodné…

A to ešte na bezmocných občanov číhajú nástrahy omnoho horšie. Mnohí súčasní mocní politici (a tiež aj mnohí ich voliči) by boli najradšej, keby mohli vlády prerozdeľovať 100% HDP alebo aj viac. Áno, viac! Prečo nie? Chvíľku, kým sa stroj definitívne nezasekne, sa dá prerozdeľovať dokonca aj viac ako sa vyprodukuje. Skúsenosti s tým existujú…

Investovanie v inflačných časoch

 Investovanie  Komentáre vypnuté na Investovanie v inflačných časoch
mar 212012
 

Kroky centrálnych bánk (ECB, FED, BoJ, BoE), ktoré trpezlivo a neúnavne posúvajú do obehu ďalšie a ďalšie peniaze, spôsobujú želaný (ale zapieraný a nepriznaný) efekt – infláciou mažú dlhy. Avšak súčasne úspešne mažú aj úspory.

Ako si uchrániť peniaze a ako investovať v takýchto časoch?

Na prvom mieste sú a víťazom sa v súčasnej dobe stávajú akcie. Stačí letmý pohľad na hlavné svetové indexy a je jasné, prečo. Rastú a rastú. Index Dow Jones Industrial Average (DJI) sa na začiatku krízy potácal na úrovni tesne nad hodnotou 6500. V týchto dňoch sa pozerá na zem z výšky 13000.

Je možné vysledovať až prekvapivo silnú koreláciu medzi rastom cien akcií (a tým aj indexov) a množstvom peňazí, ktoré centrálne banky vykazujú v bilancii (teda dali do obehu). Väčšina z čerstvých peňazí končí podľa všetkého na burzách. A tento trend bude nepochybne pokračovať. Tie stovky miliárd (akejkoľvek meny) nemajú takmer žiadnu inú alternatívu.

Jedným z úspešných požieračov peňazí, a teda dobrou ilustráciou uvedeného javu, sú akcie firmy Apple. Za posledné mesiace prekonali niekoľko psychologických hraníc – najskôr 400, potom 500 a v posledných dňoch i 600 dolárov za akciu.

Pri investovaní do akcií je potrebné brať na zreteľ fakt, že veľké množstvo akciových spoločností napriek ziskom a voľným peniazom nevypláca pravidelne dividendu (niektoré tak neurobili nikdy vo svojej existencii!) a preto akcionár má jedinú šancu zúročiť svoju investíciu. Predať akcie inému záujemcovi za ešte vyššiu cenu. A to už do istej miery potláča princípy, na ktorých je (či už len bolo?) investovanie do akcií založené.

Rakúsko-české pohraničie

Ďalej tu máme zlato a striebro. Investovanie do drahých kovov ostáva alternatívou pre menších investorov. Viac ako 5 tisíc ročná história hovorí o tom, že kúpna sila zlata a striebra si v dlhodobom horizonte zachováva stabilitu. Nie je dôvod obávať sa radikálnej zmeny. Samozrejme, pravdepodobné sú prudké výkyvy hore i dole, investora, ktorého zaujíma primárne uchovanie hodnoty a nie kladný cash-flow z investície, by to však nemalo prekvapiť a ani vystrašiť. Dobrá rada našich dedov by znela asi takto: Nakúp, zabudni a potom poklad odovzdaj svojim deťom.

Rozumnou investičnou alternatívou sa javia nehnuteľnosti. Najmä bonitnej pôdy nebude nikdy dosť. Je veľmi pravdepodobné, že majitelia nehnuteľností budú prví na rane, keď sa (ktorákoľvek) vláda rozhodne nahnať ďalšie peniaze do (bezodnej) štátnej kasy. Ceny nehnuteľného majetku však tento fakt okamžite zohľadnia. Časy, kedy ceny nehnuteľností rástli dvojciferným percentuálnym tempom sa už asi nevrátia, ale triezvym očakávaním je ich mierny nárast v intenciách inflácie (priemerne za dlhšie obdobie, pochopiteľne).

A priam ideálnou pre malého investora sa javí kombinácia vyššie uvedených možností.

 

Dlhy, dlhy a zase len dlhy

 Financie, Krajiny  Komentáre vypnuté na Dlhy, dlhy a zase len dlhy
jan 182012
 

343% HDP. Taká je priemerná výška vládnych a súkromných dlhov spolu v desiatich najzadlženejších krajinách na svete. Najzadlženejších podľa tohoto ukazovateľa merajúceho výšku dlhu k HDP, samozrejme. Iný spôsob výpočtu pri priniesol iné poradie.

 

Najväčší dlžníci na svete

 

Zadĺženie v krajinách sveta sa meria a udáva najčastejšie v pomere ku HDP. Prečo práve k HDP? Pretože je to najväčšie dostupné číslo v ekonomike tej ktorej krajiny? A takto pomer dlhu k najväčšiemu číslu bude  aspoň chvíľu, pár rokov, pri veľkom šťastí aj desiatok rokov, vyzerať dobre?  Čo však keď dlhy prerastú aj cez túto hranicu? Prvá odpoveď, ktorá napadne väčšine politikov je: Tak sa dlhy môžu vykazovať samostatne. Vláda má svoj, samosprávy tiež ten svoj a firmy s domácnosťami zas môžu byť náležite pyšné na tie vlastné dlhy. Chvíľu tie čísla opäť môžu vyzerať prijateľne.

Žiaľ, nerieši to ten základný a najpodstatnejší problém – počet daňových subjektov a objem peňazí, ktoré sú na splácanie k dispozícii, sa akoukoľvek zmenou vykazovania nezmení.

Skutočné splatenie dlhov v objeme, ktorý dosahujú v súčasnosti, je nereálne. Povedzme si pravdu, že úplné splatenie sa od vládnych dlhov ani nikdy neočakávalo. Pri štátnych dlhopisoch každý investor počítal iba s bezproblémovým platením úrokov na akúsi fiktívnu nekonečnú dobu. Ale aj táto premisa v tomto čase dostáva neupchateľné trhliny.

Čo teda ďalej? Najjednoduchšie z pohľadu politikov, ktorí by radi tlačili nabaľujúcu sa guľu ďalej, by bolo zmeniť metodiku vykazovania dlhov. Tak ako sa to deje napríklad pri vykazovaní inflácie. Keď je podľa aktuálnej metodiky príliš vysoká, upraví sa spotrebný kôš a jej výpočet a hotovo. Inflácia je zrazu nižšia alebo rovno zmizne. Deje sa tak roky a prečo by sa také niečo nemohlo začať diať s dlhmi.

Druhou možnosťou je postupné zaparkovanie všetkých vládnych a časom prostredníctvom vlád aj samosprávnych záväzkov v Európskej centrálnej banke. A tam by za pomoci inflačného katalyzátora hnili, hnili, až by nakoniec zhnili a bolo by po nich.

Tretia alternatíva je podobná druhej, iba by prebehla rýchlo a relatívne otvorene. Dohodnutá časť dlhov by sa rovno škrtla, odpísala a chýbajúce peniaze by sa natlačili. Chybička krásy je v tom, že o férovosti rozdeľovania nových peňazí sú oprávnené pochybnosti už teraz. A čo by sa dialo potom, keby proces prerozdeľovania naozaj začal, si netrúfa odhadnúť nikto.