Politika – Stránka 5

Tradícia nerešpektovania zákona

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

mar 072012

Určite neuškodí pripomenúť si ďalšiu slovenskú politickú tradíciu – nerešpektovanie zákona najvyššími ústavnými činiteľmi.

V roku 1996, v období vládnutia V. Mečiara, udelil prezident Michal Kováč amnestiu trom osobám zapleteným do kauzy Technopol. Jednou z nich bol, mimochodom, Marián Kočner, aktívne účinkujúci v kauze Sasanka. Ďalšou omilostenou osobou bol M. Kováč, ml., syn prezidenta.

Povodeň v Košiciach (2010)

Ale teraz o inom.

Vtedajší úradujúci generálny prokurátor Michal Vaľo sa rozhodol, že nebude rešpektovať rozhodnutie o amnestii, ktoré učinil úradujúci prezident. Toto jeho konanie bolo neskôr označené ako protiústavné.

Počas svojho úradovania M. Vaľo statočne zotrvával na svojom stanovisku. Po parlamentných voľbách v roku 1998 však hlasy na jeho odvolanie silneli. Strany novej koalície argumentovali nečinnosťou prokuratúry vo viacerých kauzách. Medzi dôvodmi najviac rezonovala privatizácia a množstvo beztrestne rozdaného majetku, prípad šikanovania biskupa Baláža, zavlečenie M. Kováča ml. do cudziny, ako aj „slávny“ telefonický rozhovor ministra vnútra Hudeka so šéfom SIS Lexom.

M. Vaľo nakoniec svoju pozíciu už bez politického krytia vo voľbách porazeného HZDS posúdil ako neudržateľnú a sám na svoju funkciu rezignoval.

Svojim konaním však účinne prispel, rovnako ako mnoho ďalších politikov a ich prisluhovačov, k rozšíreniu nákazy, ktorá zaplavuje Slovensko doteraz. A zrejme zaplavovať bude ešte mnoho rokov.

Úspešná decentralizácia korupcie

Komunálna sféra, Politika Komentáre vypnuté

mar 042012

Jedna z overených poučiek znie nasledovne: Čím tesnejšie a bližšie k človeku a jeho peňaženke sa prejavia následky jeho rozhodnutí, tým viac si tento človek rozmyslí, aké rozhodnutie príjme. Inými slovami povedané – bude mať motiváciu rozhodnúť pokiaľ možno čo najlepšie.

Tento praxou overený fakt však ako keby neplatil v prípade komunálnej politiky. Tá je dlhodobo v tieni tej „veľkej“. Dosť neprávom. Primátori, starostovia a ich posluhovači na úradoch a v mestských zastupiteľstvách pomaličky (a, bohužiaľ, čoraz častejšie aj zrýchlene), potichúčky, s nezištnou pomocou spriaznených firiem a miestnych podnikateľov rozkrádajú takmer (alebo úplne?) všetky mestá a mestečká.

Obyvatelia týchto miest a obcí však majú veľmi málo námietok. Väčšina sa snaží ráno rýchlo prebehnúť z bytu do práce a cestou hodiť deti do školy. Popoludní to isté v opačnom poradí s pridaním niekoľkých zastávok na krúžky. A potom, po úspešnom akciovom nákupe v super supermarkete zrelaxovať pred jedným z množstva nekonečných televíznych seriálov dookola opakujúcich rovnaký životný stereotyp. Len s inými osobami a v iných (atraktívnejších?) interiéroch.

A potom sa aj tých pár námietok od zvedavých občanov dá hravo rozptýliť pravidelnou organizáciou trhov, jarmokov, veľkolepého ohňostroja alebo hradných slávností. Stačí v príhodnej chvíli zorganizovať vystúpenie obľúbenej hudobnej skupiny, známeho či menej známeho cirkusu alebo dotiahnuť na parkovisko pred supermarketom živých žralokov. A samozrejme, nesmie sa zabudnúť v pravej chvíli podávať halászlé či guláš zdarma. Primátorský punč tiež nie je na zahodenie.

Ohňostroj

Mnohí politici sa z celoštátnej úrovne úspešne stiahli do komunálnej sféry aby (s veľkým, nie nepríjemným prekvapením) zistili, že im nič (materiálne) nechýba. A v takom prípade pokladajú za veľkú výhodu fakt, že sa im nevenuje takmer žiadna mediálna (a ani iná neželaná) pozornosť.

Väčšina ľudí viac či menej nadáva na politikov v Bratislave. Na tých svojich, lokálnych, však už nadávky nenájde. Veď v podstate ani nikoho z nich nepozná; ešte tak primátora usmievajúceho sa z billboardu. Ostatní si len tak, anonymne, kšeftujú.

Na každodenný život majú však komunálni politici často väčší vplyv ako tí v parlamente. Miestne poplatky (taký odvoz komunálneho odpadu je skvelý biznis všade) a dane, obstarávanie služieb, peniaze do škôl či dotácie (vybraným) športovým klubom. Aj toto všetko môžu títo politici bez verejne známych tvárí robiť v mene obyvateľov mesta. Obzvlášť, keď sa komunálni politici už mnoho rokov úspešne vyhýbajú vytvoreniu kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli odhaliť zneužívanie moci.

Komunálni politici sa rokmi stali veľmi šikovnými. Umne sa skrývajú za závoj nezáujmu. Skutočného nezáujmu. Stačí sa pozrieť na percentuálnu účasť v komunálnych voľbách a hneď je všetko jasné. A tak si títo regionálni vládcovia bez väčších problémov odsúhlasia takmer čokoľvek. Nikoho to netrápi. Objektívne síce ide o menšie sumy ako pri štátnych zákazkách, ale to ešte neznamená, že model „vyvádzania peňazí“ nie je identický.

Súčasná podoba komunálnej politiky vo väčšine regiónov je len jedno z ďalších pokrivení demokracie, ktoré úspešne pácha zlo na občanoch. A toto zlo je, žiaľ, až príliš jednoducho a ľahko prehliadané voličmi, ktorých pôsobenie samosprávy asi nezaujíma. Hry „veľkých“ politikov, ktoré môžu sledovať denno-denne v spravodajstve všetkých televízií zužuje ich optiku tak dokonale, že „malí“ politici si môžu veselo mädliť ruky.

Tradícia korupcie

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 242012

Jedna z výstižných definícií korupcie znie nasledovne:

Korupcia je zneužitie moci nad cudzím majetkom alebo cudzími právami za účelom získania vlastných súkromných výhod.

Na Slovensku existuje silná tradícia v oblasti korupčného správania. Korene tohoto správania siahajú hlboko do minulosti a boli úspešne posilňované aj v režime spred novembra 1989.

Ako aj vtedy, tak aj teraz, je vzťah medzi štátom a jeho občanmi sprostredkovávaný takými inštitúciami a zákonmi regulujúcimi ich činnosť, ktoré toto korupčné správanie podporujú.

Pripomeňme si teda niečo z „totalitnej“ minulosti.

Komunistický režim v socialistickej republike administratívne reguloval a stanovoval ceny tovarov. Dostupnosť spotrebných tovarov (teda nie tankov, granátov a pod. – tých bolo naopak až priveľa) však bola oveľa nižšia, ako trh vyžadoval. Trhové ceny tovarov tak boli, prirodzene, vyššie. Iba sa o tom nahlas nehovorilo.

Tí, ktorí stáli na strane ponuky, tak mohli požadovať neoficiálne platby za dodávku nedostatkového tovaru. Rovnako to fungovalo aj so službami. Úplatky zabezpečovali dostupnosť tovaru pre tých, ktorí mohli zaplatiť čo najvyššiu cenu (teda v skutočnosti trhovú, skladajúcu sa z regulovanej ceny plus úplatku).

Oslavy 1.mája

Vďaka tomuto mechanizmu, ktorý veľmi vyhovoval účastníkom výmeny na strane ponuky, dochádzalo k väčšej a väčšej tvorbe administratívnych a iných prekážok. Jednoducho povedané – všetko sa regulovalo. Čo najmenej prehľadne, pochopiteľne.

Na šírenie korupcie, ako je všeobecne známe, je najvhodnejšie také prostredie, kde je nedostatok relevantných informácií a netransparentnosť podmienok v kombinácii so širokými mantinelmi svojvoľného nepostihnuteľného rozhodovania jednotlivcov.

Takto bolo čoraz väčšie množstvo ľudí nútené zapájať za do kolobehu poskytovania a prijímania úplatkov. Porušovanie zákona i morálnych zábran sa stalo rutinnou záležitosťou. A tak sa rozvinul systém, voči ktorému, keďže sú v ňom zapojení takmer všetci, je takmer nemožné bojovať. V podstate o to takmer nikto ani nestojí.

Veľká časť ľudí (tak vtedy ako aj dnes) totiž stojí na oboch brehoch rieky, v ktorej tečú lepkavé korupčné peniaze.

KDH a jeho vlastné opice

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 222012

Kauza Gorila roztápa podľa rôznych prieskumov preferencie pravice, a to najmä SDKÚ rovnako, ako topí čoraz silnejšie jarné slniečko posledné zvyšky snehu.

V súvislosti s až priveľmi ochotným, v istých okamihoch až obetavým preberaním „vodcovskej“ úlohy medzi pravicovými stranami pred raketovo sa blížiacimi marcovými voľbami je vhodné pripomenúť členom a sympatizantom KDH s kratšou pamäťou dávnejšiu kauzu súvisiacu s financovaním hnutia.

Už v roku 1999 sa začali práve vďaka KDH diskusie, prebiehajúce neplodne doteraz, o systéme financovania politických strán. A o jeho dopade na morálku členov jednotlivých strán a hnutí. Vláda Mikuláša Dzurindu, v ktorej boli zastúpené aj KDH, sa sformovala na sklonku roka 2008, a to po štvorročnom šantení vlády Vladimíra Mečiara (1994 – 1998).

Z dnešného pohľadu sa zdá, že pravicové subjekty so správou krajiny veľmi rýchlo prebrali od predchádzajúcej vlády aj metódy a morálku.

Gorila

Spoločnosť TV COM, vydávajúca v tom čase týždenník Fakty, mala na svojich výplatných páskach okrem iných aj 67 funkcionárov KDH. Na tom by isto nebolo nič zlé. Každý má právo zamestnať sa v spoločnosti, ktorú uzná za vhodnú.

Nádych istej pikantnosti tomu dáva až informácia, že TV COM poskytoval analytické práce súvisiace s tendrom na verejné osvetlenie firme Siemens (ktorá je známa okrem iného aj svojou extrémnou schopnosťou adaptovať sa na konkrétne lokálne pomery). Podľa denníka Pravda (zo dňa 9.2.2000) Siemens za tieto analytické práce zaplatil 62,5 milióna korún. Ostáva už len dodať, že práce boli odvedené vo vynikajúcej kvalite a firma z tendra vyšla úspešne.

Na výplatnej listine boli krajskí funkcionári vedení ako „vedúci reklamných skupín“. Okresní funkcionári sa museli uspokojiť so zaradením „reklamní pracovníci“.

Nemecko a jeho Európa

Európa, Politika Komentáre vypnuté

feb 172012

Stále väčšia centralizácia krajín Európy pod krídlami stále mocnejšieho Bruselu prechádza vďaka dlhovej kríze zatiaľ asi najväčšou skúškou. Napriek všetkému, čo naokolo prebieha sa zdá, že politické špičky Nemecka pokračujú konzistentne v procese, ktorý započali ich predchodcovia pred mnohými desaťročiami.

Málokto si v súčasnosti uvedomuje fakt, že myšlienka zjednotenej Európskej únie vznikla už krátko po II. svetovej vojne. Jej spoluautorom je aj Robert Schuman. On bol okrem iných aj zástancom tesnej spolupráce Nemecka a Francúzska, ktorej cieľom malo byť spoločné usmerňovanie budúcnosti Európy.

Neskorší predstavitelia výkonnej moci týchto krajín v myšlienke rozširovania svojej politickej moci v ďalších krajinách Európy za aktívneho použitia svojej ekonomickej moci. Pomocou peňazí si dokázali nakloniť vládnuce elity v jednotlivých krajinách. Nalievanie obrovských peňazí v rámci programov ekonomického vyrovnávania jednotlivých pristupujúcich regiónov, ktoré spravidla končili vo vreckách politických špičiek, prudko naklonilo misky váh v prospech integrácie.

Kolín nad Rýnom

V roku 2000 v Berlíne (konkrétne 12. mája na Humboldtovej univerzite) vystúpil minister zahraničných vecí Nemecka Joschka Fischer so zásadným prejavom sumarizujúcim a súčasne predikujúcim vývoj integrácie, ktorý prebiehal uplynulú dekádu. Citát z neho nepotrebuje bližší komentár:

Rozšírenie (Európskej únie) je najvyšší národný záujem, a to najmä pre Nemecko. Takto bude možné trvale odstrániť riziká a pokušenia objektívne spojené s veľkosťou Nemecka… prostredníctvom rozšírenia a prehĺbenie súčasnej EÚ. Rozširovanie – tu je potrebné zvážiť rozšírenie EÚ na juh kontinentu – je celoeurópsky program pre ekonomický rast. Rozšírenie so sebou prinesie obrovské výhody pre nemecké podniky a zamestnanosť. Nemecko preto musí naďalej obhajovať rýchle rozšírenie EÚ na východ.

Pri porovnaní nosných myšlienok z jeho prejavu (písal sa rok 2000!) s reálnym vývojom v roku 2012 je ťažké ubrániť sa pocitu, že konečnému ovládnutiu Európy Nemeckom (za servilnej asistencie Francúzska) sa pravdepodobne zabrániť nedá. Otázkou ostáva len jeho konečná podoba. Všetky viditeľné kroky politickej oligarchie totiž zjavne smerujú k federálnemu usporiadaniu vzťahov medzi jednotlivými krajinami podľa nemeckého vzoru. Jediný, kto sa reálne stavia na odpor, je Veľká Británia. Členské štáty nachádzajúce sa na kontinente svojim zdráhaním sa hrajú už iba o čo najväčší podiel na sladkom koláči benefitov.

V tomto kontexte zrejme treba chápať aj vývoj prebiehajúci okolo insolventnosti Grécka, kreovanie všemožných záchranných valov (či plných válovov pre niektoré kruhy) a najmä neochoty umožniť Grécku dôstojné ukončenie účinkovania v Eurozóne. Hodnotenie snahy Nemecka o zachovanie jediného možného, a to jednosmerného postupu bez návratu – a teda iba a len a výlučne rozširovanie – nadobúda inú dimenziu. Nech to stojí hocikoľko. Miliardy, biliardy. Veď účet zatiahnu zase len obyčajní európski daňoví poplatníci.

Tradícia na prokuratúre

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 142012

V Trenčíne stojí jedna vila s neobyčajnou históriou. Nesie meno Tisova. Kedysi patrila Štátnej bezpečnosti, teda komunistickej tajnej službe.

V noci z 26. na 27. januára 1990 – to už bolo za „demokracie“ – pred ňou zastavilo auto. Z vily sa začali náhlivo vynášať spisy ŠtB. Čo konkrétne sa v tú noc dialo, popisuje podrobnejšie správa branno-bezpečnostného výboru Slovenskej národnej rady z novembra 1991. Tá udáva, že vtedy istý Leonard Čimo na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Mečiara niečo po polnoci vošiel práve do Tisovej vily. Potom v kancelárii miestneho náčelníka ŠtB vzal voľne prístupné kľúče od plechovej skrine, následne ju bez problémov otvoril a vybral z nej približne osemnásť vzácnych obalov, v ktorých boli cenné dokumenty o tajných spolupracovníkoch ŠtB. Spisy po dobre vykonanej vlámačke naložil do auta za pomoci vodiča Jána Rezníka, ktorý ho netrpezlivo očakával. Obaja aj so spismi odišli do Bratislavy, kde ich ráno odovzdali Vladimírovi Mečiarovi. V inej vile, tentokrát na Partizánskej ulici.

V tom období bol generálnym prokurátorom Českej a Slovenskej federatívnej republiky Ivan Gašparovič. Neskôr, za vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 – 1998, bol verným súpútnikom predsedu vlády a súčasne predsedom parlamentu na Slovensku.

Zdá sa, že neskoršie pôsobenie vlády Vladimíra Mečiara sa opieralo nielen o vedomie, že spisy o osobe vedenej v zložkách ŠtB pod krycím menom Doktor sú navždy fuč, ale aj o cenné informácie o iných zaujímavých osobách, ktoré tieto spisy obsahovali.

Smrtka na hrade v Starej Ľubovni

Pôsobenie Ivana Gašparoviča na vtedajšej Generálnej prokuratúre história charakterizuje ako: ukážková pasivita a nečinnosť. Vyšetrovanie prípadu krádeže zväzkov išlo, ako sa zvykne hovoriť, k ľadu. Nečinnosť generálneho prokurátora okrem iného aj v prípade odcudzenia spisov ŠtB bola príčinou jeho následného odvolania vtedajším prezidentom Václavom Havlom.

V súčasnosti Ivan Gašparovič úspešne blokuje nástup novozvoleného generálneho prokurátora do úradu a blahosklonne prihliada nečinnosti prokuratúry v kauzách, ktoré traumatizujú spoločnosť.

Podobnosť stavu spred dvadsiatich rokov so súčasnými pomermi na slovenskej Generálnej prokuratúre je isto úplne náhodná. Alebo nie?

Melón – červený, sladký a osviežujúci

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 062012

Červený, lahodne sladký a osviežujúci melón. Ovocie, ktoré všetci poznáme. Niekedy však z vonku vyzerá omnoho lepšie ako zvnútra. Šupka môže byť krásna zelená, lesklá, so žltými pruhmi sľubujúcimi skvelý labužnícky zážitok. No vnútro lákajúceho melóna už môže podliehať nezastaviteľnému hnilobnému procesu, ktorý s pohŕdavým úsmevom vytrestá každého potenciálneho konzumenta.

Navonok to u nás vyzerá sľubne. Máme v našej krajine všetko, čo by v správnej demokracii malo byť. Prezidenta, parlament, vládu, súdy, políciu, prokuratúru i haldy úradníkov. Žijeme zošnurovaní zákonmi a paragrafmi, v ktorých sa nevyznajú už ani samotní zákonodarcovia. Sú medzi nami, ako to to už chodí, slušní, menej či viac pracovití ľudia, ale aj zločinci.

Polícia - Edinburgh

Jednoducho správne namixovaná zmes pre spoločnosť so sľubným potenciálom rozvoja, povedali by si mnohí.

Ale je to mu naozaj tak? Naozaj takto nastavený a popísaný systém u nás funguje?

Máme síce slobodu v kadejakých oblastiach. Môžeme pracovať a podnikať ako sa nám páči, cestovať kam sa nám ráči a asi aj väčšinou rozprávať, čo sa nám zachce. Takže šupka nášho melóna je naozaj lákavá.

Neodporúča sa však melón krájať. Je to veľké riziko, keďže vo vnútri je už z veľkej časti hniloba. Hniloba, ktorú vytvoril hnilobný proces trvajúci už vyše dvadsať rokov.

Štátne zákazky, predaje majetku pod cenou, neefektívne vynakladanie zdrojov v každej jednej oblasti, kam sa človek pozrie. Teda, ak za efektívnosť nepovažujeme bezbrehé plnenie si vreciek úzkej skupiny podnikateľov spojenej s politikmi.

Právny štát by mal podľa všetkého ale vyzerať inak. Slovensko je skôr ekonomicko-komerčno-korupčná krajina.

Premrštené ceny za nákup všetkého, čo štát alebo spoločnosti pod jeho kontrolou obstaráva. Tieto ceny sú dôsledkom vracania časti peňazí ľuďom napojeným na zadávanie zákaziek. Manipulácia so štátnym, teda našim majetkom a peniazmi nepozná hraníc. Hraníc kreativity a ani objemu. Odhady objemu černej ekonomiky sa, pochopiteľne, rôznia, isté je, že za obdobie posledných dvoch dekád dosiahla prinajmenšom 10 – 20 miliárd euro.

Novodobí páni si platia svojich sudcov, prokurátorov či policajtov. A preto radšej: pod lákavú šupku melóna sa nepozerajme. Hore je to aspoň zdanie demokracie, no vo vnútri je to kruté zrkadlo mafiánskej štruktúry.

Nádej na zmenu tu asi v krátkodobom horizonte nie je. A v dlhodobom. Päť a pol milióna naštvaných a znechutených obyvateľov sa možno raz prejaví. Aj zhnitý melón prekvapí a občas vybuchne v rukách predavača a vyvrhne všetko zlo na neho samotného.

Tradícia odpočúvania

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 012012

V súčasnom huriavku okolo rôznych goríl či sasaniek akosi zaniká skutočnosť, že na Slovensku už od jeho vzniku patrí vzájomné odpočúvanie politikov za horlivej asistencie spravodajských služieb.

Tí, ktorí sú pri moci, si spravidla osvojujú právo nazývať sami seba spravodlivými, čestnými a, pochopiteľne, najmä nezneužívajúci silové zložky na sledovanie oponentov či iné pre nich zaujímavé osoby. A keď už sledovať, tak určite s dobrým dôvodom a s ruky umývajúcim posvätením súdov. A tí, ktorí sú práve v opozícii toto počínanie kritizujú a sľubujú, že po ich nástupe k moci bude všetko úplne, ale naozaj úplne inak.

Pripomeňme si, že už v roku 1996 odvysielalo Rádio TWIST nahrávku telefonického rozhovoru zo 16. októbra 1995, ktorý sa uskutočnil medzi ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a šéfom Slovenskej informačnej služby Ivanom Lexom. Celý rozhovor je možné vypočuť si tu alebo časť z neho si prečítať tu.

Vojaci

Meno vyšetrovateľa, o ktorom je v rozhovore reč, je Peter Vačok (ten tiež dostal chuť na politiku a momentálne kandiduje do parlamentu za multimilionármi sponzorovanú občiansku iniciatívu 99%). Tento prípad odpočúvania, ako to už na Slovensku chodí, nebol nikdy vyšetrený a bol uložený do temného archívu. Vyšetrovateľ bol z polície odídený. Za povšimnutie snáď stojí ešte fakt, že minister Hudek bol nakoniec vtedajším premiérom Mečiarom v auguste odvolaný.

Bolo by zaujímavé v tejto súvislosti popustiť uzdu fantázii a porozmýšľať, kto v skutočnosti celé tie desaťročia ťahá za nitky hlavných figúrok v slovenskej politike. Asi by to bolo nanajvýš kruté zistenie.

Pracujúci planktón

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jan 232012

Európa a s ňou i Slovensko je konfrontované s výsledkami hospodárenia a ekonomickým vývojom posledných desaťročí. Už 23 rokov sa u nás snažíme o „hospodársky zázrak“, o „švajčiarske Slovensko“ alebo naposledy o Singapur na Slovensku.

Kostlivec Aký je však skutočný smer vývoja ekonomického prostredia na Slovensku?

Je ním premena parlamentnej demokracie, o ktorej tak dlho snívali generácie našich rodičov, na nástroj ovládania celej spoločnosti veľmi malou skupinkou ľudí.

Moc a sila týchto ľudí je založená na peniazoch. Vďaka peniazom svoju moc nielen udržujú, ale aj denno-denne zvyšujú. A táto im prináša ďalšie a ďalšie peniaze. Ekonomické perpetuum mobile po slovensky.

Tejto silnej skupinke je v skutočnosti jedno, ktorí politici momentálne vládnu. Udržiavajú už 23 rokov obchodné vzťahy s celým politickým spektrom. Prostredníctvom ovládaných politikov majú pod kontrolou tvorbu zákonov, políciu i justíciu.

Celý systém ovládania politikov je pochopiteľne mazaný a poháňaný peniazmi, ktoré opúšťajú štátny rozpočet prostredníctvom zmanipulovaných a predražených verejných obstarávaní. Možno dokonca niekedy obstarávania ani nie sú predražené. V tej chvíli si dotyčný politik hrdo o sebe myslí, že on skorumpovaný nie je. Ale tým že je vždy vopred jasný víťaz, ostatní podnikatelia nemajú šancu uchádzať sa o takého zákazky. To väčšinou stačí na definitívnu prehru v tomto nerovnom ekonomickom prostredí. A tak firmy s tlačenkou majú obchody zabezpečené, aby mohli do systému na oplátku vracať mazivo.

Podnikanie systémom – lacno kúpim od štátu a predám za normálnu cenu dohodnutému zahraničnému záujemcovi alebo draho dodám čokoľvek vo vopred dohodnutom verejnom obstarávaní alebo kontinuálne draho dodávam lieky, služby a zdravotnícky materiál do čiernej diery bezodného zdravotníctva – by naozaj dokázal ktokoľvek.

Za zmienku v tejto súvislosti stoja dva fakty. Prvým je, že zákulisní hráči, lobisti oligarchovia či akokoľvek inak ich nazveme, s nadobudnutými peniazmi nevedia normálne a korektne podnikať a takto dosahovať zisk. Ich „bežné“ podnikateľské investície dosahujú spravidla prevádzkové straty. Tie ich však, pochopiteľne, nemusia trápiť, ďalší korupčný biznis je spravila na obzore. Politici sami radi pribehnú s dobrými tipmi.

Druhým zapamätania hodným faktom je, že dnešná doba neponúka nikomu záruku na dlhodobé udržanie obrovských majetkov, záruku na dlhodobý pobyt v klube miliardárov. V súčasnosti platí, že ak sa balón prestane plniť novými a novými financiami, veľmi rýchlo spľasne alebo praskne. To si dotyční určite uvedomujú. Je to zrejmé z nervozity, aká sa na nich prejavuje. A ako teraz aj v minulosti platilo, že majetok je jednoduchšie nahonobiť (alebo ukradnúť) ako ho udržať.

Poznámka na záver: Pracujúci planktón je medzi hornými desaťtisícmi v súčasnosti rozšírené pomenovanie pracujúcich živiacich sa poctivou prácou vlastného umu alebo rúk.

Ako dlho vydrží Európska únia?

Európa, Politika Komentáre vypnuté

jan 132012

Čoraz častejšie sa v súčasnosti hovorí o rozpade celej Európskej únie alebo aspoň Európskej menovej únie ako o reálnej možnosti, ktorá môže byť vedľajším, viac či menej želaným, produktom riešenia naďalej pomerne veselo vystrájajúcej dlhovej krízy.

Pri tomto pohľade na skutočnosti sa akosi zabúda na fakt, že Európska únia to sú státisíce až neuveriteľne dobre platených úradníkov s množstvom ďalšieho obslužného personálu a s hŕbou nárokovateľných i nenárokovateľných príspevkov a výhod.

Je nelogické a nemysliteľné, že by táto obrovská priživujúca sa skupina ľudí produkujúcich podnikanie obmedzujúce smernice posúvajúce Európu stále nižšie a nižšie na rebríčku konkurencieschopnosti spolu s objemnými odbornými štúdiami, ktorých jedinou úlohou je brániť sadaniu prachu na exkluzívny nábytok v bruselských kanceláriách, sa dobrovoľne vzdá, zbalí a zakýva daňovým poplatníkom na rozlúčku.

Nie, také niečo sa určite nestane. Táto zväčšujúca sa skupina úradníkov bude namiesto toho naďalej skryto zvyšovať svoju relatívnu váhu na finančnom a časom aj politickom rozhodovaní jednotlivých krajín. A súčasťou kontinuálneho rozširovania svojej moci bude aj to, že postupne prestane tieto svoje aktivity a ciele maskovať. Naopak – bude sa snažiť otvorene ovládnuť život Európanov. Keďže tento postup je silno podporovaný Nemeckom, najsolventnejším účastníkom tohoto žúru, bude sa euroúradníkom aj naďalej dobre žiť a panovať. Veď väčšinu z nich ani nie je možné len tak jednoducho prepustiť! Dá sa ich zbaviť len odchodom do dôchodku.

Hrošík liberijský

Správny euroúradník má hrošiu kožu a už dávno pochopil, že jeho existencia slúži na zamaskovanie mocenským ambícií Nemecka a Francúzska. A preto vie, že v boji proti narastajúcemu odporu voči eurocentralizmu a jeho štruktúram nie je sám. Ba práve naopak. Je silný a v najbližších rokoch bude ešte silnejší. A nenahraditeľnejší. Čo na tom, že novodobé mocenské centrum Európy bolo dlhé roky iba smetiskom politikov, ktorí boli už neželaní vo vlastnej krajine a preto odložení kamsi do vzdialeného Bruselu.

A čo na to hovoria obyvatelia jednotlivých štátov Európy? Na to sa ich nikto nepýta. Ako sa medzi ľudmi na pive hovorí, obyčajný človek má dosť starostí so zaobstaraním si slušného živobytia a o panské huncútstva sa zaujíma čím ďalej menej (čo, mimochodom, je práve to, o čo politikom vždy išlo). A politické špičky jednotlivých krajín sú nadmieru spokojné z profitovania na odčerpávaní peňazí z unijných peňazovodov a kým tie budú z Bruselu riadne fungovať, nie je dôvod na akýkoľvek odpor. Iba ak predstieraný.

Najlepšie, čo môže EÚ robiť, je aj naďalej presviedčať obyvateľov Európy o nevyhnutnosti masívnych transferov peňazí a takto ich naučiť na finančnú závislosť. Tá sa v praxi v ničom nelíši od tej drogovej. Časom každý občan aj podnikateľ zistí, že zväčšujúca sa časť jeho príjmov je závislá na rôznych eurofondoch, programoch rozvoja a podpory čohokoľvek. Správny názov, ktorý dokáže čo najviac zahmliť nezmysel transferu, sa už nájde. Úradníkov a ich asistentov, ktorí sa tejto úlohy radi zmocnia, je v Bruseli až priveľa.

Newer Entries