Koncentračný tábor Osvienčim – Auschwitz v Poľsku. Symbol surových vrážd a neopísateľného utrpenia počas 2. svetovej vojny. Koncentračný tábor neďaleko malebného Krakova (presnejší názov by mal znieť Vyhladzovací tábor) bol založený na rozkaz šéfa jednotiek SS Heinricha Himmlera (jedného z najmocnejších mužov nacistického Nemecka).
Prvých väzňov, ktorými boli predovšetkým Poliaci väznení z politických dôvodov, sem zavliekli v júni 1940. Neskôr sa dôvody na uväznenie rozšírili na celú škálu. Väzňov (spravidla až do ich smrti vyhladovaním, vysilením alebo splynením) využívali na ťažkú, ba priam otrockú prácu. Posledná veľká vlna transportov na jar a v lete roku 1944 priniesla so sebou zase obrovské množstvo nevinných maďarských Židov.
Na jar roku 1941 bol niekoľko kilometrov vedľa postavený rozsiahlejší komplex, ktorý niesol názov Birkenau (alebo Osvienčim II.). Ten sa nakoniec stal najväčším vyhladzovacím centrom Židov v Európe. Na jar (v marci) nasledujúceho roku (1942) sa neďaleko zriadil ďalší tábor – Osvienčim III. Ten dodával pracovnú silu pri výstavbe a nábehu továrne na výrobu syntetického kaučuku nemeckej firmy I.G. Farben (I.G. Farben bol jeden z hlavných dodávateľov syntetických látok pre nemeckú vojnovú mašinériu v II. svetovej vojne). Pod vedenie táborov v Osvienčime spadalo ďalších viac ako 40 pracovných táborov, medzi ktorými boli väzni presúvaní podľa potreby.
Ako taký príchod nováčika do tábora prebiehal? Po príchode transportu (išlo o dlhé vlaky s vozňami pre dobytok, do ktorých boli väzni natlačení) na rampu v Birkenau sa konala selekcia (hovoríme o časoch, keď už tábor plnil najmä vyhladzovaciu funkciu), pri ktorej sa rozhodovalo o tom, ktorí väzni budú ešte pred smrťou ťažko pracovať a ktorí pôjdu rovno do plynu. Rozhodnutie o živote a smrti často podliehalo momentálnej nálade SS-ákov či aktuálnej požiadavke na počet ľudí, ktorí majú byť okamžite splynení, lebo niet pre nich v tábore miesta.
Samotné plynové komory boli maskované ako sprchy, ktoré mali zabezpečiť relatívne pokojný priebeh akcie. Obete samé vchádzali do podzemných útrob, samé sa vyzliekali a išli pod sprchy. Do tých však netiekla voda, ale prúdil nimi jedovatý, smrteľný plyn.
Z Osvienčimu utieklo iba veľmi málo väzňov. Vždy, keď sa tak stalo, boli tí, čo ostali, kruto trestaní, mnohí často priamo zabití. To, samozrejme, čakalo i toho, kto sa o útek pokúsil neúspešne. Podmienky okolo tábora taktiež neboli veľmi vhodné na útek. Z týchto dôvodov bolo skutočne veľmi málo pokusov o ukončenie neúnosných strastí útekom.
Koncentračný tábor Osvienčim – Auschwitz bol oslobodený dňa 27. januára 1945 Červenou armádou (konkrétne to bola 60. armáda 1. ukrajinského frontu). V tábore našla 7 650 opustených, ale žijúcich úbožiakov, o ktorých život už fašisti nestáli.
Veliteľov tábora Rudolfa Höß-a (písaného aj ako Hössa) a Arthura Liebehenschela ako aj 22 bývalých dozorcov poľský súd po skončení vojny odsúdil na smrť a v roku 1947 ich popravili.
Rudolf Höß bol obesený priamo v areáli koncentračného tábora Osvienčim. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 – 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime. Z celkového počtu tyranov, ktorí sa aktívne podieľali na chode tábora počas rokov jeho existencie, bola potrestaná zanedbateľná časť.
[google-map-v3 width=“500″ height=“350″ zoom=“12″ maptype=“roadmap“ mapalign=“center“ directionhint=“false“ language=“default“ poweredby=“false“ maptypecontrol=“true“ pancontrol=“true“ zoomcontrol=“true“ scalecontrol=“true“ streetviewcontrol=“true“ scrollwheelcontrol=“false“ draggable=“true“ tiltfourtyfive=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkerlist=“Osvienčim, Poľsko{}powerlinepole.png{}Osvienčim, Poľsko“ bubbleautopan=“true“ showbike=“false“ showtraffic=“false“ showpanoramio=“false“]
