Európa – Stránka 3 – Peter Rudzan

Od národných mien k euru a späť

Euro, Financie Komentáre vypnuté

mar 282012

Napriek tomu, že Nemecko bolo v II. svetovej vojne porazené, vďaka vytvoreniu podmienok na silný ekonomický rast (snaha USA takýmto spôsobom obnoviť rovnováhu v Európe) sa veľmi rýchlo pozviechalo. Nemecko (teda jeho západná časť) tak už niekoľko rokov po vojne nielen úspešne obnovovalo a budovalo svoju krajinu, ale dokázalo vyrábať v takých kvantách a kvalite, že začalo vo veľkom so svojimi výrobkami opäť obchodovať.

Svoju, časom viac a viac žiadanú, produkciu predávalo po celej Európe (ako aj do USA a iných krajín). Samozrejme, väčšinou dodávalo svojim odberateľom na sekeru. No v pravidelných intervaloch zisťovalo, že jeho odberatelia, a teda zároveň dlžníci, opäť znehodnotili svoju menu a sťažili nemeckým firmám prístup na svoje trhy.

A už tak extrémne pracovití Nemci, aby sa prispôsobili a mohli predávať svoju produkciu aj naďalej, museli pracovať ešte tvrdšie, neustále inovovať a zlacňovať svoje výrobky. Keďže to vyhovovalo ich naturelu, rýchlo sa prepracovali až do svetovej špičky. Ostávalo už len vymyslieť euro. Euro, vďaka ktorému si už odberatelia nemohli jednoducho a pohodlne (i keď len relatívne) devalváciou znížiť platy a iné náklady, euro, vďaka ktorému už dlžníci Nemecka nemohli len tak jednoducho vykĺznuť z dlhov.

A tak aj vďaka tomuto ťahu začali reálne peniaze naozaj prúdiť do Nemecka. Bystrí Nemci však vzápätí začali časť peňazí umne vracať jednotlivým európskym krajinám. Týmto spôsobom si Nemecko kúpilo náklonnosť politických špičiek jednotlivých krajín (periférie). Koho by napadlo zbytočne sa pýtať nepríjemné otázky, alebo nebodaj hľadať na ne odpovede, keď život s plnými vreckami peňazí je tak pohodlný?

Grécko - Kykladské umenie

Na jedno však netreba zabúdať. Žiadna krajina však nikdy nezaviedla svoju národnú menu s úmyslom obchodovať v tisíckach, státisícoch, či miliónoch. Aj jedna talianska líra mala kedysi (veľmi) dávno v histórii hodnotu. Mnoho faktorov ovplyvňuje hodnotu národnej meny, ale niektoré sú kľúčové – produkcia danej krajiny, konkurenčná a exportná schopnosť. A tieto sa vstupom do akejkoľvek menovej únie nezmenia. Pre zaujímavosť i pripomenutie sú nižšie v tabuľke uvedené konverzné kurzy jednotlivých národných mien, s akými pristupovali (v rôznych časoch) krajiny do Európskej menovej únie:

1936,27 ITL (talianska líra)
340,75 GRD (grécka drachma)
200,48 PTE (portugalské escudo)
166,38 ESP (španielska peseta)
40,33 BEF (belgický frank) a rovnako tak aj LUF (luxemburský frank)
30,12 SKK (slovenská koruna)
13,76 ATS (rakúsky šiling)
6,55 FRF (francúzsky frank)
5,94 FIM (fínska marka)
2,20 NLG (holandský gulden)
1,95 DEM (nemecká marka)
0,78 IEP (írska libra)

A to ešte treba vziať do úvahy, že konverzné kurzy krajín z vrchu tabuľky boli pred samotných vstupom posúvané politickými vyhláseniami a podobnými machináciami k hodnotám, ktoré mali čo najmenej znehodnotiť úspory obyvateľov a čo najviac znížiť platové disproporcie po prechode na euro. Niečo podobné sa, samozrejme, dialo aj na Slovensku, keď koruna voči euru pred termínom fixácie konverzného kurzu intenzívne posilňovala.

Na pozadí týchto faktov je zrejmé, že každá krajina má inú časovú periódu, kedy by si potrebovala devalváciou svojej meny vypomôcť a obnoviť svoju obchodnú rovnováhu s ostatnými. Na niektoré krajiny (Grécko, Portugalsko) už ich perióda prišla, na iné pomaly prichádza. „Vďaka“ existencii eura však toto riešenie nie je možné. Bolo by možné jedine, že by sa tá ktorá krajina vrátila k svojej národnej mene.

Európske banky na steroidoch

Euro, Financie Komentáre vypnuté

mar 102012

Európska centrálna banka (ECB) stratila v posledných týždňoch akékoľvek škrupule. Bez začervenania sa odhodila za hlavu aj svoju masku inštitúcie garantujúcej stabilitu európskej meny. Vízia stability meny sa v tichosti premenila na víziu stability systému, stability funkcií a postavenia jednotlivých figúrok, stability ziskov a nadštandardných príjmov.

Prečo to všetko ECB robí? Aby zachránila banky, ich vlastníkov ako aj samotných bankárov. Teda jedným slovom všetkých bankstrov. Bankstrov, ktorí si opäť raz vyskúšali, že môžu robiť čokoľvek zlé a nemorálne a aj tak ich nakoniec iní (priamo či nepriamo sú to vždy daňoví poplatníci) vytiahnu z kaše. A ešte si za to môžu bankstri vyplatiť tučné bonusy a podiely zo zisku. „Preboha, a prečo nie?“ – kričia. „Veď sme vďaka našej rozvahe a chladnokrvnosti pomohli zachrániť rozpadávajúci sa bankový systém!!!“

ECB teda pokračuje v (zatiaľ) nesmelo naštartovanom programe neobmedzeného požičiavania peňazí finančným inštitúciám. Ktokoľvek (banky, poisťovne, fondy,…) môže prísť, nastrčiť ruku a okamžite dostane od ECB trojročný úver so sadzbou 1% p.a.

ECB svojou reálnou činnosťou dala zbohom všelijakým tým nezmyselným fondom na záchranu spoločnej meny (euroval a pod.). Aspoň sa už nezdržiavame zbytočným (zavádzajúcim) vysvetľovaním a (naoko slobodným) schvaľovaním. Stačí zopár stlačení na klávesnici a je po probléme.

Staré nákladné auto

V neposlednom rade vyvstáva aj otázka, či tento spôsob dodávania likvidity komukoľvek nie je zároveň skrytou sanáciou strát, ktoré finančné inštitúcie utŕžili pri bankrote Grécka. Banka, ktorá získa neobmedzené množstvo zdrojov za 1% p.a. a obratom nakúpi štátne dlhopisy úročené oveľa vyššími sadzbami totiž zarába doslova na predaji teplej vody. Nepoužíva vlastné peniaze, nerozvíja a ani neprispieva na žiadny kreatívny nápad, nepodstupuje žiadne riziko. Jediné, čo musí urobiť, je zhrabnúť sladkú odmenu (teda rozdiel medzi úrokovými sadzbami). Najmenej tri roky istého zárobku. No nekúpte to!

Čo to všetko spôsobí v stredno a dlhodobom horizonte je v podstate jasné. Bezosporu infláciu. Plíživú, pomalú, ale nezastaviteľnú. Džin všeobecného očakávania nárastu cenovej hladiny však už opustil svoju fľašu a zavítal aj na Slovensko. Je to dobre viditeľné na malom odpore vlády a zamestnávateľov pri rokovaniach o zvyšovaní platov niektorým skupinám pracovníkov (v poslednej dobe najmä v zdravotníctve; obdobné požiadavky ďalších skupín sa dajú očakávať v blízkej budúcnosti). A ruka v ruke chodí spolu s infláciou ďalšia pliaga – likvidácia. Konkrétne likvidácia kúpnej sily úspor.

Nemecko a jeho Európa

Európa, Politika Komentáre vypnuté

feb 172012

Stále väčšia centralizácia krajín Európy pod krídlami stále mocnejšieho Bruselu prechádza vďaka dlhovej kríze zatiaľ asi najväčšou skúškou. Napriek všetkému, čo naokolo prebieha sa zdá, že politické špičky Nemecka pokračujú konzistentne v procese, ktorý započali ich predchodcovia pred mnohými desaťročiami.

Málokto si v súčasnosti uvedomuje fakt, že myšlienka zjednotenej Európskej únie vznikla už krátko po II. svetovej vojne. Jej spoluautorom je aj Robert Schuman. On bol okrem iných aj zástancom tesnej spolupráce Nemecka a Francúzska, ktorej cieľom malo byť spoločné usmerňovanie budúcnosti Európy.

Neskorší predstavitelia výkonnej moci týchto krajín v myšlienke rozširovania svojej politickej moci v ďalších krajinách Európy za aktívneho použitia svojej ekonomickej moci. Pomocou peňazí si dokázali nakloniť vládnuce elity v jednotlivých krajinách. Nalievanie obrovských peňazí v rámci programov ekonomického vyrovnávania jednotlivých pristupujúcich regiónov, ktoré spravidla končili vo vreckách politických špičiek, prudko naklonilo misky váh v prospech integrácie.

Kolín nad Rýnom

V roku 2000 v Berlíne (konkrétne 12. mája na Humboldtovej univerzite) vystúpil minister zahraničných vecí Nemecka Joschka Fischer so zásadným prejavom sumarizujúcim a súčasne predikujúcim vývoj integrácie, ktorý prebiehal uplynulú dekádu. Citát z neho nepotrebuje bližší komentár:

Rozšírenie (Európskej únie) je najvyšší národný záujem, a to najmä pre Nemecko. Takto bude možné trvale odstrániť riziká a pokušenia objektívne spojené s veľkosťou Nemecka… prostredníctvom rozšírenia a prehĺbenie súčasnej EÚ. Rozširovanie – tu je potrebné zvážiť rozšírenie EÚ na juh kontinentu – je celoeurópsky program pre ekonomický rast. Rozšírenie so sebou prinesie obrovské výhody pre nemecké podniky a zamestnanosť. Nemecko preto musí naďalej obhajovať rýchle rozšírenie EÚ na východ.

Pri porovnaní nosných myšlienok z jeho prejavu (písal sa rok 2000!) s reálnym vývojom v roku 2012 je ťažké ubrániť sa pocitu, že konečnému ovládnutiu Európy Nemeckom (za servilnej asistencie Francúzska) sa pravdepodobne zabrániť nedá. Otázkou ostáva len jeho konečná podoba. Všetky viditeľné kroky politickej oligarchie totiž zjavne smerujú k federálnemu usporiadaniu vzťahov medzi jednotlivými krajinami podľa nemeckého vzoru. Jediný, kto sa reálne stavia na odpor, je Veľká Británia. Členské štáty nachádzajúce sa na kontinente svojim zdráhaním sa hrajú už iba o čo najväčší podiel na sladkom koláči benefitov.

V tomto kontexte zrejme treba chápať aj vývoj prebiehajúci okolo insolventnosti Grécka, kreovanie všemožných záchranných valov (či plných válovov pre niektoré kruhy) a najmä neochoty umožniť Grécku dôstojné ukončenie účinkovania v Eurozóne. Hodnotenie snahy Nemecka o zachovanie jediného možného, a to jednosmerného postupu bez návratu – a teda iba a len a výlučne rozširovanie – nadobúda inú dimenziu. Nech to stojí hocikoľko. Miliardy, biliardy. Veď účet zatiahnu zase len obyčajní európski daňoví poplatníci.

Roger Scruton

Citáty, Európa Komentáre vypnuté

feb 102012

Roger Scruton, (nar. 1944), anglický spisovateľ a filozof

Európsky experiment – ale on to nie je experiment, ale skôr diktatúra – po nás požaduje, aby sme sa vzdali suverenity v mene spoločného politického projektu. Krízy ale ukazujú, kto je kým. Vo všetkých vážnych krízach, ktorými Európska únia prešla alebo prechádza – od rozpadu Juhoslávie, cez krízu súvisiacu s migráciou až po vojnu v Iraku a dnešný ekonomický marazmus – se Európa rýchlo rozdrobila do svojich národných záujmov. Nikdy nešla jedným jasným smerom, nemôže sa oprieť o spoločnú oddanosť všetkých svojich členov. To je neprekonateľný problém. Európska únia je hlbokou ilúziou. Európa nemôže existovať ako jednotný politický priestor.

Strašidlo

Dlhy, dlhy a zase len dlhy

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

jan 182012

343% HDP. Taká je priemerná výška vládnych a súkromných dlhov spolu v desiatich najzadlženejších krajinách na svete. Najzadlženejších podľa tohoto ukazovateľa merajúceho výšku dlhu k HDP, samozrejme. Iný spôsob výpočtu pri priniesol iné poradie.

Najväčší dlžníci na svete

Zadĺženie v krajinách sveta sa meria a udáva najčastejšie v pomere ku HDP. Prečo práve k HDP? Pretože je to najväčšie dostupné číslo v ekonomike tej ktorej krajiny? A takto pomer dlhu k najväčšiemu číslu bude aspoň chvíľu, pár rokov, pri veľkom šťastí aj desiatok rokov, vyzerať dobre? Čo však keď dlhy prerastú aj cez túto hranicu? Prvá odpoveď, ktorá napadne väčšine politikov je: Tak sa dlhy môžu vykazovať samostatne. Vláda má svoj, samosprávy tiež ten svoj a firmy s domácnosťami zas môžu byť náležite pyšné na tie vlastné dlhy. Chvíľu tie čísla opäť môžu vyzerať prijateľne.

Žiaľ, nerieši to ten základný a najpodstatnejší problém – počet daňových subjektov a objem peňazí, ktoré sú na splácanie k dispozícii, sa akoukoľvek zmenou vykazovania nezmení.

Skutočné splatenie dlhov v objeme, ktorý dosahujú v súčasnosti, je nereálne. Povedzme si pravdu, že úplné splatenie sa od vládnych dlhov ani nikdy neočakávalo. Pri štátnych dlhopisoch každý investor počítal iba s bezproblémovým platením úrokov na akúsi fiktívnu nekonečnú dobu. Ale aj táto premisa v tomto čase dostáva neupchateľné trhliny.

Čo teda ďalej? Najjednoduchšie z pohľadu politikov, ktorí by radi tlačili nabaľujúcu sa guľu ďalej, by bolo zmeniť metodiku vykazovania dlhov. Tak ako sa to deje napríklad pri vykazovaní inflácie. Keď je podľa aktuálnej metodiky príliš vysoká, upraví sa spotrebný kôš a jej výpočet a hotovo. Inflácia je zrazu nižšia alebo rovno zmizne. Deje sa tak roky a prečo by sa také niečo nemohlo začať diať s dlhmi.

Druhou možnosťou je postupné zaparkovanie všetkých vládnych a časom prostredníctvom vlád aj samosprávnych záväzkov v Európskej centrálnej banke. A tam by za pomoci inflačného katalyzátora hnili, hnili, až by nakoniec zhnili a bolo by po nich.

Tretia alternatíva je podobná druhej, iba by prebehla rýchlo a relatívne otvorene. Dohodnutá časť dlhov by sa rovno škrtla, odpísala a chýbajúce peniaze by sa natlačili. Chybička krásy je v tom, že o férovosti rozdeľovania nových peňazí sú oprávnené pochybnosti už teraz. A čo by sa dialo potom, keby proces prerozdeľovania naozaj začal, si netrúfa odhadnúť nikto.

Ako dlho vydrží Európska únia?

Európa, Politika Komentáre vypnuté

jan 132012

Čoraz častejšie sa v súčasnosti hovorí o rozpade celej Európskej únie alebo aspoň Európskej menovej únie ako o reálnej možnosti, ktorá môže byť vedľajším, viac či menej želaným, produktom riešenia naďalej pomerne veselo vystrájajúcej dlhovej krízy.

Pri tomto pohľade na skutočnosti sa akosi zabúda na fakt, že Európska únia to sú státisíce až neuveriteľne dobre platených úradníkov s množstvom ďalšieho obslužného personálu a s hŕbou nárokovateľných i nenárokovateľných príspevkov a výhod.

Je nelogické a nemysliteľné, že by táto obrovská priživujúca sa skupina ľudí produkujúcich podnikanie obmedzujúce smernice posúvajúce Európu stále nižšie a nižšie na rebríčku konkurencieschopnosti spolu s objemnými odbornými štúdiami, ktorých jedinou úlohou je brániť sadaniu prachu na exkluzívny nábytok v bruselských kanceláriách, sa dobrovoľne vzdá, zbalí a zakýva daňovým poplatníkom na rozlúčku.

Nie, také niečo sa určite nestane. Táto zväčšujúca sa skupina úradníkov bude namiesto toho naďalej skryto zvyšovať svoju relatívnu váhu na finančnom a časom aj politickom rozhodovaní jednotlivých krajín. A súčasťou kontinuálneho rozširovania svojej moci bude aj to, že postupne prestane tieto svoje aktivity a ciele maskovať. Naopak – bude sa snažiť otvorene ovládnuť život Európanov. Keďže tento postup je silno podporovaný Nemeckom, najsolventnejším účastníkom tohoto žúru, bude sa euroúradníkom aj naďalej dobre žiť a panovať. Veď väčšinu z nich ani nie je možné len tak jednoducho prepustiť! Dá sa ich zbaviť len odchodom do dôchodku.

Hrošík liberijský

Správny euroúradník má hrošiu kožu a už dávno pochopil, že jeho existencia slúži na zamaskovanie mocenským ambícií Nemecka a Francúzska. A preto vie, že v boji proti narastajúcemu odporu voči eurocentralizmu a jeho štruktúram nie je sám. Ba práve naopak. Je silný a v najbližších rokoch bude ešte silnejší. A nenahraditeľnejší. Čo na tom, že novodobé mocenské centrum Európy bolo dlhé roky iba smetiskom politikov, ktorí boli už neželaní vo vlastnej krajine a preto odložení kamsi do vzdialeného Bruselu.

A čo na to hovoria obyvatelia jednotlivých štátov Európy? Na to sa ich nikto nepýta. Ako sa medzi ľudmi na pive hovorí, obyčajný človek má dosť starostí so zaobstaraním si slušného živobytia a o panské huncútstva sa zaujíma čím ďalej menej (čo, mimochodom, je práve to, o čo politikom vždy išlo). A politické špičky jednotlivých krajín sú nadmieru spokojné z profitovania na odčerpávaní peňazí z unijných peňazovodov a kým tie budú z Bruselu riadne fungovať, nie je dôvod na akýkoľvek odpor. Iba ak predstieraný.

Najlepšie, čo môže EÚ robiť, je aj naďalej presviedčať obyvateľov Európy o nevyhnutnosti masívnych transferov peňazí a takto ich naučiť na finančnú závislosť. Tá sa v praxi v ničom nelíši od tej drogovej. Časom každý občan aj podnikateľ zistí, že zväčšujúca sa časť jeho príjmov je závislá na rôznych eurofondoch, programoch rozvoja a podpory čohokoľvek. Správny názov, ktorý dokáže čo najviac zahmliť nezmysel transferu, sa už nájde. Úradníkov a ich asistentov, ktorí sa tejto úlohy radi zmocnia, je v Bruseli až priveľa.

Newer Entries