Tomáš Baťa, (1876 – 1932), podnikateľ
„Náš život je jediným predmetom na tomto svete, ktorý nemôžeme považovať za svoje súkromné vlastníctvo, pretože sme ničím neprispeli k jeho vzniku. Bol nám len prepožičaný s povinnosťou odovzdať ho potomstvu rozmnožený a zdokonalený. Tvorba a zhodnocovanie vlastného života je povinnosťou i privilégiom: zo svojich nám prepožičaných darov skladáme účty vrstovníkom i ďalším generáciám.
Kríž
Veľkú noc máme aj tento rok úspešne za nami. Nebadane, ale isto, sa nám však náplň týchto sviatkov mení pred očami.
Možno nie všetci vedia, kam až siaha história zrodu tradície veľkonočnej oblievačky a v niektorých regiónoch neodmysliteľne k naj patriacej šibačky.
Dlhé stáročia boli Veľkonočné sviatky oslavou príchodu jari, príchodu nového života na lúky a do lesov, v ktorých naši predkovia žili. Tieto oslavy sa konali hlboko pred vznikom kresťanstva a preto dostali čiastočne hanlivý názov – pohanské. Oslavám predchádzalo očisťovanie ľudí od zimy, upratovanie obydlí a príprava na nové obdobie hojnosti okolo stola alebo skôr okolo táborového ohňa.
Oslavy jari však boli v civilizovanom svete – teda v tom čase v Rímskej ríši – u jednotlivých kmeňov tak silno zakorenené, že keď sa stalo kresťanstvo oficiálnym štátnym náboženstvom, zvolilo si ľahšiu z ciest a osvojilo si tieto tradičné jarné oslavy a zakomponovalo ich pevne do svojich základov.
Po nástupe komunistov k moci došlo k opätovnému ohnutiu pôvodného zmyslu Veľkej noci. Zakázanie jarných osláv nebolo v silách komunistov a tak sa tento sviatok pretransformoval na socialistický folklór. Muži so svojimi synmi navštevovali ženy, ktoré ich čakali aj so svojimi dcérami s plným priehrštím kraslíc a poprehýbanými stolmi plnými šunky, klobásy a vajec na tvrdo. Povinné boli rôzne druhy sladkostí, ktoré však nakoniec aj tak z väčšej časti zjedla po sviatkoch domáca pani. Chlapci si takto zaobstarali vreckové na celý rok a dievčatá prechladnutie na najbližšie dva týždne. Národ sa zabával a komunisti sa smiali.
Kvitnúca jabloň
Po úspešnom víťazstve konzumu a individualizmu však došlo k ďalšiemu, zatiaľ k poslednému, ohnutiu sviatkov Veľkej noci cez koleno. Väčšina rodín už nechce mať so šibačkou a polievačkou nič spoločné, pokladajú sviatky za dobrú príležitosť predĺžiť si víkend a ísť niekde mimo domov, najlepšie iba s úzkou rodinou alebo najbližšími priateľmi. Vzájomné návštevy a ochutnávky dobrôt v panelákoch a na uliciach satelitných mestečiek sa nekonajú. Na to sme už príliš sami sebou. Akúsi smutnú spomienku na Veľkú noc, ako ju poznali povojnové generácie, sa snažia udržiavať už len rodičia, ktorí majú chlapčeka či dievčatko vo veku do 10, možno 12 rokov. Do istej miery je prekvapujúce, že cirkev po Novembri 1989 nevyužila príležitosť osvojiť si Veľkú noc a nepokúsila sa vrátiť tomuto sviatku výsostne kresťanský rozmer. Možno by tým spoločnosti pomohla. Svoju šancu však prepásla už dávno.
Oliver Wendell Holmes, Jr. (1841 – 1935), americký sudca
„Hlavnou hodnotou civilizácie je to, že činí prežívanie života zložitejším; lebo len zložitejšie a intenzívnejšie intelektuálne úsilie znamená plnší a bohatší život. Znamená viacej života. Život je cieľom sám o sebe a jediná otázka ohľadne toho, či stojí zato ho žiť, je, či ho máte dostatok.“
Predavač zeleniny a ovocia v Mexiku
Benjamin Franklin, (1706 – 1790), americký politik, novinár, diplomat, jeden z otcov zakladateľov
„Politickí aritmetici spočítali, že keby každý muž a každá žena pracovali 4 hodiny denne na niečom užitočnom, potom by to, čo vyprodukujú, dostatočne uspokojilo všetky potreby pohodlného života… Zvyšok dňa je potom možné oddávať sa odpočinku a šťastiu.“
Tower of London
Pythagoras, (cca 570 – 495 p.n.l.), grécky filozof a matematik
„Život je ako slávnosť. Niektorí prichádzajú súťažiť, iní sa venovať svojmu remeslu, ale len tí najlepší prichádzajú ako diváci. Tak aj v živote sa otrocké povahy naháňajú za slávou alebo ziskom a filozofi hľadajú pravdu.“
Chorvátske pobrežie neďaleko mesta Omiš
Sloboda. Toto jednoduché slovíčko skladajúce sa zo 7 písmen dokáže popísať tak širokú škálu túžob a pocitov, že si v ňom každý nájde niečo pre seba. Mnoho predstáv je navzájom tak protichodných, že sa zdá, že nie je možné pomenovať ich tým istým slovom. No napriek tomu sa nám to darí.
Sloboda tak ako ju vnímame dnes, má už pramálo spoločného so slobodou, o ktorej hovorili naši rodičia a prarodičia.
Naša sloboda sa príliš rýchlo scvrkla na slobodu stláčať diaľkové ovládanie televízora frekvenciou rýchlejšou akou dokáže kmitať striedavý prúd oživujúci najmodernejšiu obrazovku obstaranú vďaka najnovšiemu splátkovému systému a dokonca bez navýšenia. Ale naša radosť z tejto nadobudnutej slobody je kalená strachom a obavou, že na inom kanály je ešte zábavnejšia relácia, ešte romantickejšia telenovela a ešte chutnejšie tou pravou celebritou uvarené jedlo. A tak prepíname a prepíname. Stále skúšame niečo iné. A to len preto, aby sme veľmi rýchlo zistili, že náš strach nikam nezmizol a naša sloboda nám nepriniesla nič nové a trvácne.
V našej neistote a krehkosti sme sa rozhodli nasledovať životný štýl, ktorý nám v žiarivých farbách ukazuje reklama a tak skvelo o ňom píšu ženské magazíny. Tieto novodobé biblie majú zaručený recept na všetko a preto sme do ich rúk vložili naše životy. To, čo deťom vštepovali rodičia po dlhé generácie, my sme sa rozhodli zavrhnúť. Časopisy, reklama a rôzne televízne relácie nás učia ako sa máme v rôznych situáciách správať, čo si máme na seba obliekať, v akom aute jazdiť a čím si plniť svoje chutne sa zaokrúhľujúce brušká. Vďaka jednoducho zapamätateľným a logicky znejúcim radám a reklamným sloganom sa dokážeme v tomto zložitom svete tak jednoducho zorientovať. Samozrejme nám naši noví pomocníci poradia, ako má vyzerať náš dom a čo pijú tí, ktorí sú „in“. Pretože byť „out“ nie je dosť „coolové“. Nasledujeme smotánku a módne trendy tak svedomito ako naši pradedovia nasledovali božie prikázania. Učíme sa spolu s nimi, že permanentnej zábave podľahneme všetci a už čoskoro. Bezmedzne holdovať, to je predsa také skvelé. Chcieť niečo tvrdou a trpezlivou prácou vytvoriť bolo nahradené chcieť si niečo užiť a popri tom si ešte aj niečo navyše dopriať, ak by samotné užitie si predsa len nestačilo nášmu očakávaniu.
Britské múzeum v Londýne (British Museum)
Životy sme si v mne fiktívnej slobody veľmi rýchlo premenili na jedno veľké očakávanie. Žijeme a pracujeme iba preň. Žijeme pre to, čo príde a nie pre to, čo bolo a je. Naša túžba kúpiť si niečo ďalšie, niečo nové, niečo moderné, niečo, čo nejakou nešťastnou náhodou už má aj náš sused, je silnejšia ako my. A zrejme je aj oveľa silnejšia ako naša túžba po skutočnej slobode.
V mene tejto novej, krajšej a ligotavejšej slobody sme postupne všetky spoločenské zvyky a rodinné a kultúrne tradície s ľahkosťou zahodili za hlavu. V našej novonadobudnutej slobode sa predsa nedáme ničím, navyše tak zbytočným a zastaraným, obmedzovať.
Fungovanie obyčajných občanov je permanentne zozložiťované. Stačí jednoduchý príklad. Získanie stavebného povolenia je tortúra, akú môže nastaviť občanovi len dokonale zbyrokratizovaný štát.
Množstvo rôznych potvrdení, vyjadrení kvázi dotknutých inštitúcií, vypĺňanie tlačív a nekonečné mesiace, kým sa človek dostane k právoplatnému stavebnému povoleniu. A načo to všetko? Hlavným dôvodom nie je ochrana okolia alebo prostredia, ani nie zabezpečenie výstavby podľa platného územného plánu, ale zabezpečenie pracovného miesta pre množstvo úradníkov.
V dnešnej informatizovanej spoločnosti s katastrom online na webe (ktorého údaje sú aktuálnejšie ako 3 mesiace starý originál opatrený kolkami a potom úbožiaka, ktorý si pokorne vyčkal nekonečný rad na katastrálnom úrade) je nepochopiteľné, prečo ďalšie štátne úrady žiadajú predkladanie originálov. Identické je to s vyjadreniami plynárov, elektrikárov či vodárov. Miliardy, ktoré táto spoločnosť investovala do všetkých informačných systémov, licencií a údržby by mali už dávno slúžiť tým, ktorí to potrebujú. Teda občanom. Ale to by sme nesmeli byť na Slovensku.
A čerešničkou na torte, ako to už v našich končinách chodí, je, že zákony v skutočnosti platia iba pre úbožiakov platiacich prostredníctvom svojich daní úradníkov, ktorí si z nich urobili za ich peniaze otrokov obiehajúcich od dverí k dverám. Prvou cenou v tomto behu je vzácna okrúhla pečiatka. Tí, ktorí majú moc, peniaze a kontakty si pečiatky získavajú jediným telefonátom, zmenu územného plánu prediskutujú s primátorom na poľovačke a stavbu hyzdiacu svoje okolie zlegalizujú pri poháriku v klube po skončení golfového alebo tenisového zápasu.
Opica
K šťastne dokončenej a skolaudovanej stavbe patrí riadne platenie daní. Takto to aspoň vidí štát. To, že spravovanie, vyberanie dane a vymáhanie nedoplatkov stojí viac ako vynáša samotná daň, štátnych úradníkov nezaujíma. Podstatné je, že majú prácu. A keď sa nám takáto daň javí nezmysluplná, štátny úradník ju zvýši (alternatívne riešenie, teda zrušenie dane a primerané zníženie úradníkov je skôr z ríše rozprávok pre deti ako reálna možnosť v sociálnom štáte plnom istôt). A prečo daňovníci (majitelia nehnuteľností) musia podávať daňové priznania v čase, kedy všetky záznamy sú naprieč úradmi k dispozícii jediným kliknutím myši? Zrejme preto, aby dochádzalo k pravidelným sociálnym kontaktom medzi úradníkmi a prispievateľmi na ich výplaty, aby sa poznali a mali sa radi. Iný dôvod na tento typ šikany zo strany štátu nie je.
Dejiny neskončili rokom 2012 tak, ako si to viacerí mysleli, niektorí dúfali a zopár sa na to dokonca aj pripravovalo. Ide sa bez prestávky ďalej.
Do nového roka 2013 prajem čitateľom mojich príspevkov všetko najlepšie, veľa zdravia ako i rodinnej a pracovnej pohody. Ďakujem všetkým, ktorí si urobili čas a prečítali si v uplynulom roku moje postrehy a názory. Verím, že tak urobia aj v roku nasledujúcom.
Toto miesto by som chcel spolu s mojou manželkou využiť aj na veľké poďakovanie chirurgickému oddeleniu nemocnice v Leviciach, na ktorého čele stojí primár MUDr. Dušan Híc. Primár MUDr. Dušan Híc uskutočnil na sklonku minulého roka – presne 29.12. – úspešnú, život zachraňujúcu operáciu našej dcéry Diany. Za asistencie ďalších lekárov oddelenia a milých, čiperných sestričiek, sa z nej opäť stala usmievavá malá slečna plná života.
Alexander Hamilton, (1755/7 – 1804), americký politik a finančník
Každého človeka by sme mali pokladať za nečestné stvorenie a mali by sme predpokladať, že svojim konaním nesleduje žiadny iný cieľ iba svoj súkromný záujem. Podľa tohoto záujmu mu musíme vládnuť a nehľadiac na jeho neukojiteľnú hrabivosť a ambície ho prinútiť k účasti na verejnom prospechu.
Plastika v soľnej bani Wieliczka (Poľsko)
Ursula K. LeGuin, (nar. 1929), americká spisovateľka
Kniha sama o sebe je zvláštny artefakt; nie je okázalý v technológii, ale je komplexný a veľmi účinný. Je to naozaj čistá, malá vecička, kompaktná, často veľmi príjemná na pohľad a manipuláciu. Vecička, ktorá môže pretrvať desaťročia, dokonca stáročia. Nemusí byť nikam zapojená ani aktivovaná, poskytuje všetko, čo potrebuje ľudské oko a ľudská myseľ. Ak vám kniha povedala niečo, keď ste mali pätnásť rokov, povie vám niečo znovu, keď budete mať päťdesiat. A možno sa vám pri tom bude aj zdať, že čítate úplne inú, novú knihu.
Mešita Jama Masjid – Dillí, India