Morálne elity každého národa dokážu inšpirovať, podnecovať a motivovať k nasledovaniu. Ponúkajú ostatným svoje hodnoty a predstavy fungovania spoločnosti. Hodnoty, za ktorými sa oplatí ísť. Nadšenie, zápal pre vec a pozitívne emócie sú toho neoddeliteľnou súčasťou.
Mnohým na Slovensku sa zdá, že ako keby sa potichu všetky autority kamsi stratili. Vyparili sa. Rozplynuli. A nie je to jav len posledných mesiacov alebo rokov. Tento stav tu pretrváva, žiaľ, už omnoho dlhšie.
Politici a ich stranícki súpútnici si to zjednodušili už dávno. Svojimi málo kreatívnymi a ošúchanými formulkami typu: „Nekomentujem…“, „Šéf nemá rád, keď komentujeme veci, budem mať problémy…“ alebo „Poradíme sa vo vedení, aký na to máme názor…“, usilovne dennodenne maskujú neprítomnosť vlastných stálych (morálnych) hodnôt a vlastných vízií o vývoji spoločnosti. Pričom do kategórie morálne hodnoty sa – na prekvapenie mnohých – nepočítajú peniaze a ani iné majetky. Asi zbytočné úsilie je pokúsiť sa spomenúť si na prevratný alebo inak prínosný prejav, ktorý by sme počuli z úst politikov vysedávajúcich na parlamentných kreslách.
Prečo však nepoznáme ani názory bohatých ľudí? Prečo nedokážu hovoriť národu o svojich víziách, o budúcnosti krajiny alebo o budúcnosti jej obyvateľov? Nie je to tým, že sa všetci zamerali na dobývanie štátneho rozpočtu a vyťahovanie čo najväčšieho podielu z vyčleneného balíka európskych fondov? A že okrem myšlienok zameraných na zhromažďovanie moci a peňazí už nemajú čo ponúknuť? Majú vôbec nejakú víziu, majú v sebe niečo, čo by mohli rozdávať? Alebo na také taľafatky nie je čas pri zhromažďovaní peňazí?
A čo ľudia z akademického prostredia a prostredia cirkví? Prečo sa nedokážu jasne vysloviť a prejaviť ani pri zjavných prešľapoch mocných? Víťazí u nich pohodlnosť alebo servilita?
Prečo sa už niektorá z verejne známych osôb nepokúsila rozšíriť svoje pôsobenie ďalej ako len na recepcie, eventy, plesy a stretnutia s bezobsažným programom dúfajúc v zajtrajšiu titulku v bulvárnom denníku?
Tento deficit morálnych hodnôt, alebo (keď pripustíme ich existenciu) minimálne deficit ich šírenia, spôsobuje, že sociálny kapitál spoločnosti sa veľmi rýchlo vyčerpáva. Podobne ako sa to dialo na sklonku minulého režimu. Nikto už nedôveruje nikomu a spoločný záujem začína byť iba prázdne spojenie slov. Možno ho už pomaly vysledovať iba na najnižšej úrovni, úrovni jednotlivých rodín a jej rodinných priateľov.
Jednotliví ľudia zo skupiny bez vplyvu a majetku vidia, že dominancia vládnucej skupiny prechádza pozvoľna do ekonomického a tým aj duchovného vykorisťovania. Ľudia jasne vidia tie obrovské majetky, ktoré prechádzajú kontinuálne do rúk ekonomickej oligarchii. Pochybnosti, či pritom neprekračujú zákony, sú často rozptýlené tým, že zákony vlastne sami tvoria. A potom je skutočne veľmi ťažké hovoriť o morálke.