Vráťme učiteľom dôstojné miesto v spoločnosti, ktoré zastávali dlhé desaťročia. Tak takúto úlohu by zrejme podpísal každý doterajší minister školstva (a predseda vlády s ním). Žiaľ, iba podpísal. Ale nerealizoval.
V druhej polovici dvadsiateho storočia začal pomalý, ale zato trvalý, zosuv učiteľov na spoločenskom rebríčku. Učitelia všetkými desiatimi hlasujú za to, že sa tak stalo najmä finančným nedocenením ich povolania, ale príčiny sú isto hlbšie.
Zosun na spoločenskom a tým pádom i na platovom rebríčku však je potrebné v prvom kroku riešiť zvýšením disponibilných príjmov učiteľov. A kde nájsť na to peniaze? Stačí miesto školení, ktorými pravidelne prechádzajú učitelia (jazykové, počítačové,…), tieto peniaze presunúť na výplatné pásky. Učitelia, pokiaľ by mali na výber, by si zvolili zvýšenie platu a nie školenia. Ešte šťastie, že nemajú možnosť vidieť faktúry, koľko to ich zvyšovanie vzdelania stojí… Dá sa však pochopiť počínanie ministerstva. Je jednoduchšie a pre mnohých výhodnejšie obstarávať (služby v oblasti školenia) ako tieto peniaze pridať učiteľom. Na argumenty typu – Veď to platili z Bruselu a teda to bolo zadarmo! – dnes už nepočuje ani dieťa v predškolskej dochádzke.
Ďalším, relatívne rýchlym riešením, je postupné znižovanie počtu učiteľov. Prirodzeným úbytkom i núteným odchodom do penzie. Mnohí (najmä starší) učitelia prevažne na základných školách už nemajú energiu a silu na boj s mladou generáciou, ktorá dnes šúcha školské lavice. Títo učitelia by isto ocenili možnosť odísť do dôchodku. Na nejednej škole vie menej učiteľov v podstate bez problémov zvládnuť priebežne klesajúci počet žiakov.
Rozdiel medzi súčasným príjmom a dôchodkom penzionovaných učiteľov by mohol byť okamžite použitý na zvýšenie platov tých, ktorí ostanú. Zníženie celkového stavu o 10 až 15% by malo byť vo vnútorných silách učiteľov. Akokoľvek sa bude učiteľská komunita brániť (a možno sa ani nebude), inej cesty rýchleho zvýšenia miezd a kvality učiteľského stavu neexistuje.
Do istej miery je prekvapivé, že učitelia nenašli odvahu nahlas pomenovať dôvody, pre ktoré nie sú v rozpočte peniaze na navýšenie miezd. Dôvody, ako sú nadmerné, nič okrem úzkej vrstvy bohatých neprodukujúce vládne investície a predražené verejné nákupy, z ktorých opäť profitujú tí istí. Miesto toho sa zdá, že rétorika vlády – nie je problém vo výdavkoch, máme len malé príjmy do rozpočtu – im nie je až tak proti srsti. Ak si však uvedomíme, že väčšinu učiteľského stavu tvoria ženy so silným pudom sebazáchovy a povinnosti voči rodine, dá sa ich mlčanie možno pochopiť.
No a po signifikantnom zvýšení platov by mal nasledovať rovnako signifikantne zvýšený tlak okolia (nielen rodičov) na zvýšenie kvality učiteľov, ich osobnej zainteresovanosti a vzdelávacieho procesu. Ale nie tak, aby to všetko prebiehalo iba na papieri. Papier znesie všetko, ale papierové zvyšovanie kvality nepomôže nikomu. Učiteľom treba dať dostatočný čas, aby v okamihu, kedy sa skončí ich (finančné) živorenie, začali uskutočňovať samo očisťovací proces a tým pádom návrat tam, kam patria. Na najvyššie schodíky spoločenského rebríčka.
Iná cesta k budovaniu vzdelanej a konkurencie schopnej spoločnosti, o ktorej tu všetci tak radi básnime, nevedie…