Pavol Frešo, dotlačený médiami a niektorými (marketingovo zdatnejšími) spolustraníkmi, sa pred pár dňami (takmer ihneď po svojom zvolení za predsedu SDKÚ-DS) ospravedlnil bývalej spolustraníčke a súčasne bývalej predsedníčke vlády SR Ivete Radičovej za pád pravicovej vlády, na ktorom sa SDKÚ-DS ešte síce nie pod jeho vedením, ale o to úspešnejšie, podieľala.
Bolo by to celkom milé gesto. Keby neprišlo tak neskoro a nebolo také priehľadné.
Riskantná politická hra Mikuláša Dzurindu za asistencie nielen Ivana Mikloša, ale aj mlčiacej väčšiny v strane, nedopadla podľa predstáv bývalého predsedu. V čase, kedy bola hra ešte v plnom prúde, nikto z mlčiacej väčšiny v strane nenašiel odvahu postaviť sa proti šachistom. V mlčiacej väčšine mal svoje miesto Pavol Frešo hneď po boku Lucie Žitňanskej.
Tak prečo prišlo toto ospravedlnenie sa SDKÚ až teraz? A prečo sme sa dočkali iba obyčajného ospravedlnenia bez akýchkoľvek podrobností alebo vysvetlenia vtedajších udalostí?
Ten skalný zvyšok elektorátu SDKÚ (v marci 2012 pozostával presne zo 155.744 hláv) a zrejme aj mnohí bývalí voliči (ešte v parlamentných voľbách v roku 2010 volilo SDKÚ 390.042 voličov) z rokov predchádzajúcich by sa nepochybne radi dozvedeli celú pravdu. Pravdu o tom, prečo musela padnúť vláda. Pravdu o tom, prečo sme boli svedkami hazardnej hry, ktorá zrejme nemohla dopadnúť dobre pre obyčajných občanov Slovenska.
O tom, o čo v tejto šachovej partii išlo, nechce úprimne hovoriť žiadny z (informovaných) účastníkov. Aké hodnoty sa zachránili a aké vyššie princípy zvíťazili vďaka pádu vlády Ivety Radičovej, sa asi nikdy nedozvieme. Prečo? Žeby preto, že za tým celým divadielkom bola iba obyčajná samoľúbosť a márnomyseľnosť?
To, že táto šachová partia Mikuláša Dzurindu umožnila návrat Roberta Fica a jeho verných do čela Slovenska, bude raz história hodnotiť ako učebnicový príklad uprednostnenia personálnych záujmov pred záujmami krajiny a jej občanov.
Najvyšší predstavitelia SDKÚ už týždne hovoria o tom, že pravica dostala facku, že takto je to dobre a že už sa všetci z tejto lekcie poučili. A že už je pre voličov pripravený veľký balík nových nápadov, myšlienok a podnetov. Floskula sa úspešne strieda s floskulou. Kým sa však pravicový volič nedozvie aspoň náznak pravdy o páde vlády v roku 2011, bude tomu len ťažko veriť.
