Napriek tomu, že Nemecko bolo v II. svetovej vojne porazené, vďaka vytvoreniu podmienok na silný ekonomický rast (snaha USA takýmto spôsobom obnoviť rovnováhu v Európe) sa veľmi rýchlo pozviechalo. Nemecko (teda jeho západná časť) tak už niekoľko rokov po vojne nielen úspešne obnovovalo a budovalo svoju krajinu, ale dokázalo vyrábať v takých kvantách a kvalite, že začalo vo veľkom so svojimi výrobkami opäť obchodovať.
Svoju, časom viac a viac žiadanú, produkciu predávalo po celej Európe (ako aj do USA a iných krajín). Samozrejme, väčšinou dodávalo svojim odberateľom na sekeru. No v pravidelných intervaloch zisťovalo, že jeho odberatelia, a teda zároveň dlžníci, opäť znehodnotili svoju menu a sťažili nemeckým firmám prístup na svoje trhy.
A už tak extrémne pracovití Nemci, aby sa prispôsobili a mohli predávať svoju produkciu aj naďalej, museli pracovať ešte tvrdšie, neustále inovovať a zlacňovať svoje výrobky. Keďže to vyhovovalo ich naturelu, rýchlo sa prepracovali až do svetovej špičky. Ostávalo už len vymyslieť euro. Euro, vďaka ktorému si už odberatelia nemohli jednoducho a pohodlne (i keď len relatívne) devalváciou znížiť platy a iné náklady, euro, vďaka ktorému už dlžníci Nemecka nemohli len tak jednoducho vykĺznuť z dlhov.
A tak aj vďaka tomuto ťahu začali reálne peniaze naozaj prúdiť do Nemecka. Bystrí Nemci však vzápätí začali časť peňazí umne vracať jednotlivým európskym krajinám. Týmto spôsobom si Nemecko kúpilo náklonnosť politických špičiek jednotlivých krajín (periférie). Koho by napadlo zbytočne sa pýtať nepríjemné otázky, alebo nebodaj hľadať na ne odpovede, keď život s plnými vreckami peňazí je tak pohodlný?
Na jedno však netreba zabúdať. Žiadna krajina však nikdy nezaviedla svoju národnú menu s úmyslom obchodovať v tisíckach, státisícoch, či miliónoch. Aj jedna talianska líra mala kedysi (veľmi) dávno v histórii hodnotu. Mnoho faktorov ovplyvňuje hodnotu národnej meny, ale niektoré sú kľúčové – produkcia danej krajiny, konkurenčná a exportná schopnosť. A tieto sa vstupom do akejkoľvek menovej únie nezmenia. Pre zaujímavosť i pripomenutie sú nižšie v tabuľke uvedené konverzné kurzy jednotlivých národných mien, s akými pristupovali (v rôznych časoch) krajiny do Európskej menovej únie:
1936,27 ITL (talianska líra)
340,75 GRD (grécka drachma)
200,48 PTE (portugalské escudo)
166,38 ESP (španielska peseta)
40,33 BEF (belgický frank) a rovnako tak aj LUF (luxemburský frank)
30,12 SKK (slovenská koruna)
13,76 ATS (rakúsky šiling)
6,55 FRF (francúzsky frank)
5,94 FIM (fínska marka)
2,20 NLG (holandský gulden)
1,95 DEM (nemecká marka)
0,78 IEP (írska libra)
A to ešte treba vziať do úvahy, že konverzné kurzy krajín z vrchu tabuľky boli pred samotných vstupom posúvané politickými vyhláseniami a podobnými machináciami k hodnotám, ktoré mali čo najmenej znehodnotiť úspory obyvateľov a čo najviac znížiť platové disproporcie po prechode na euro. Niečo podobné sa, samozrejme, dialo aj na Slovensku, keď koruna voči euru pred termínom fixácie konverzného kurzu intenzívne posilňovala.
Na pozadí týchto faktov je zrejmé, že každá krajina má inú časovú periódu, kedy by si potrebovala devalváciou svojej meny vypomôcť a obnoviť svoju obchodnú rovnováhu s ostatnými. Na niektoré krajiny (Grécko, Portugalsko) už ich perióda prišla, na iné pomaly prichádza. „Vďaka“ existencii eura však toto riešenie nie je možné. Bolo by možné jedine, že by sa tá ktorá krajina vrátila k svojej národnej mene.
