Posledné roky (najzreteľnejšie od roku 2008) môžeme názorne sledovať ako svetový finančný systém funguje. To, že systém funguje na základe úverového financovania sme tušili. Veď neinak to bolo aj za socializmu. Aby si v tom čase chudobnejšie krajiny sveta (o ktoré mal záujem Sovietsky zväz) mohli dovoliť nakupovať technológie a spotrebný tovar z členských krajín RVHP, dostali spravidla k dispozícii úverovú linku, nazývanú tiež priateľská pomoc.
Splátky takto poskytnutých úverov boli väčšinou symbolické, splatnosť sa odsúvala stále ďalej a ďalej a to až do okamihu, kedy už presúvanie čísiel prestalo súdruhov baviť a tak dlh nakoniec odpustili. A išlo sa ďalej a znova. Dookola. Teda pokiaľ sa daná krajina náhodou nerozhodla socialistický tábor alebo jeho orbitálnu dráhu opustiť.
To, že podobne funguje a kooperuje i finančný systém s výrobou i v kapitalizme, nás naučili až posledné roky. I keď ostáva otvorenou otázkou, či sa bavíme o pôvodnom obsahu systému zvaného kapitalizmus alebo o aktuálne prebiehajúcom sociálnom experimente pod jeho dôkladne vyprázdnenou škrupinkou…
Záhrady Buckinghemského paláca
Tak či onak, súčasný systém nielen žije z kolobehu dlhov v jeho žilách, ale navyše je nutná ešte jedna zásadná podmienka: dlhy nemôžu ostať v rovnakej výške alebo sa znižovať. Veru nie, dlhy musia narastať. Ako nafukujúci sa vesmír, v ktorom žijeme, musí aj finančný systém, ktorého rukojemníkmi sme, stále expandovať. Pretože v okamihu, kedy sa expanzia zastaví, systém sa začne zmršťovať. Stabilný stav je z podstaty fungovania systému pravdepodobne nedosiahnuteľný. A preto mocní, ktorí z takto fungujúceho systému profitujú, nechcú zastavenie nafukovania finančného balóna dopustiť.
Aké iné možnosti sú však na výber? Špirála zmršťujúcich sa dlhov je niečo, s čím moderný človek nemá skúsenosť. Psychologicky sa vždy lepšie prijímalo pravidelné malé zvyšovanie cien a následne i platov. To akosi väčšina občanov prijíma bez reptania. Platy (a iné príjmy) sú však vo svojom raste stále v omeškaní za infláciou a tak sa úspory ako i dlhy relatívne jednoducho zmenšovali (pomerne k niečomu – väčšinou k budúcim očakávaným príjmom po zvyšovaní – pochopiteľne, keďže inflácia spôsobuje najmä pri veľkých záväzkoch najmä pomerné zníženie, nie zníženie vyjadrené v absolútnej hodnote).
V tejto chvíli sa zdá, že sme narazili na akúsi hranicu. Skôr psychologickú ako materiálnu. Papier totiž znesie omnoho viac dlhov, záväzkov a povinností ako človek. Kardinálna otázka tak znie, či môže systém existovať od zajtra v takto dosiahnutom novom (rovnovážnom?) stave? Pravdepodobne nie. Hlavnou črtou finančných systémov je ich nestabilita a nepredvídateľnosť.
Ak je odpoveď nie správna, čaká nás dlhé obdobie obáv, strachu a zlej nálady. Koho by už bavilo chodiť do práce preto, aby splácal svoje minulé dlhy?