Parlamentné voľby 2012 boli doposiaľ najväčším životným triumfom R. Fica. Krátku chvíľku (bohužiaľ, ozaj len veľmi krátku) to po marcových voľbách vyzeralo tak, že Robert Fico využije obrovskú príležitosť, ktorú dostal od voličov, a aspoň sa pokúsi stať sa štátnikom. Teda politikom, ktorý dokázal prekročiť svoj tieň a takto sa zapísať do dejín krajiny.
Žiaľ, obrovskú príležitosť, ktorú na chvíľku mal vo svojich rukách, mu už niekto uchmatol. Len na pár dní sa Robert Fico zasníval a zamyslel a príležitosť zmenila majiteľa. Dostala sa do rúk hráčov v pozadí, hráčov, ktorí sa zväčša neradi ukazujú na verejnosti, hráčov, ktorí však veľmi dobre vedia, že z cudzieho krv netečie. Cudzie si vezmeme a svoje si nedáme, to je ich biznis model. Takto nejako títo hráči uvažujú každé ráno, keď si dávajú prvú voňavú kávu. Akési neprínosné vstupovanie jednej z figúrok na ich šachovnici do dejín je im pritom úplne ľahostajné.
Zrejme tak ostáva už len posledná šanca. Šanca, keď už nie medzi štátnikov, dostať sa aspoň na zoznam prezidentov, ktorí stáli na čele Slovenska.
Na prvý pohľad to nevyzerá na zvlášť ťažkú úlohu. Ale naozaj iba na prvý pohľad. Teda keď optimisticky predpokladáme, že pravica sa za rok a pol aspoň čiastočne skonsoliduje a dohodne sa na podpore skutočnej osobnosti celoslovenského významu, ktorá by mala šancu na volebný úspech.
Málokto si dnes už spomenie, že aj Ivan Gašparovič sa stal prvý krát prezidentom iba ako „z núdze cnosť“. V roku 2004 totiž pravicové strany nedokázali nájsť spoločnú reč a postaviť spoločného kandidáta, ktorý by dokázal poraziť Vladimíra Mečiara. A tak, do určitej miery šokujúco, do druhého kola voľby postúpil proti V. Mečiarovi práve I. Gašparovič. A keďže celonárodný odpor voči V. Mečiarovi bol už vo vrcholnom štádiu, zvíťazilo vtedy menšie zlo. A tak začalo neskutočne dlhých desať rokov prezidentovania I. Gašparoviča.
Z tohoto príbehu je však plynie ponaučenie, ktoré by malo stratégov na pravo od stredu nášho politického spektra viesť k naplánovaniu presvedčivejšieho predstavenia ako sa im podarilo v prezidentských voľbách v roku 2004 či v parlamentných voľbách v roku 2006 a 2012.
V živote platí, že nevyhnutnosť často dovedie človeka ku konaniu vecí, ktoré mu nie sú vlastné a ktoré by za iných okolností nikdy neurobil. Občas to dokonca platí aj na konanie pozitívnych vecí.
