Tlak na zjednocovanie Európy zo strany Nemecka (a spolupracujúceho Francúzska) časom narastá. Na akých základoch však toto zjednocovanie (federalizácia) má stáť, nie je ľahké definovať ani zo samotného Berlína.
Všetko by bolo omnoho ľahšie, keby sa v Európe hovorilo jednotným jazykom, alebo by takýto jazyk bol v minulosti Európe nanútený. Dobrým príkladom je India a jej v časoch kolonizácie vnútená angličtina.
V Európe hovorí významná časť obyvateľstva po nemecky. Pokiaľ by však bola snaha, aby práve bol nemecký jazyk zvolený za „zjednocujúci“, nepochybne by to vyvolalo vojnové reminiscencie v mnohých malých krajinách, ktoré trpeli počas fašistického šialenstva. Ale nielen tam, silný odpor by nepochybne vznikol vo Francúzsku, v Taliansku i Španielsku. Ak by k nemčine pribudol (v mene vyváženosti, politickej korektnosti alebo iného zdôvodnenia) ďalší jazyk a potom ďalší a pre istotu ďalší, pomaly by sme sa dostali tam, kde sme teraz. Najperspektívnejším zamestnaním je v Bruseli už dlhšiu dobu prekladateľ a tlmočník. Teda okrem funkcie: Špecialista na … (doplňte si hocičo) fondov EÚ.
Aj v Európe by sa jazykom unifikácie mohla zvoliť angličtina. Predsa len je to medzinárodný jazyk jazyk internetu, jazyk mladej generácie, jazyk informačných technológií. Proti je ale niekoľko zásadných argumentov. Samotná Veľká Británia sa k federalizovanej Európe v najbližších rokoch (a desaťročiach) určite nepripojí. Pre Berlín a Paríž by bolo politicky neúnosné mať anglický jazyk a nemať Angličanov. A v Európe nemá angličtinu žiadna krajina ako prvý úradný jazyk (jediná Malta ho má ako druhý) a preto sa niet pri jej presadzovaní o čo oprieť.
Bez jednotného jazyka však nie je skutočne možné uvažovať o celoeurópskom trhu práce. A to ani v prípade, že legislatíva jednotlivých krajín bude natoľko zjednotená, že i kvalifikovaní zamestnanci by vedeli pôsobiť v inej ako materskej krajine. Trhom práce totiž nie je export nízko kvalifikovaných a zle platených zamestnancov na prácu, ktorú domáci nechcú vykonávať. A ešte najlepšie pre domáce obyvateľstvo pochopiteľne je, keď títo nekvalifikovaní zamestnanci žijú v uzavretých komunitách a nevychádzajú medzi väčšinové obyvateľstvo. A úplným ideálom je, aby keď sa potreba ich zamestnania v krajine pominie, nech sa nebadane a rýchlo pominú aj oni. A v tejto pozícii nie sú iba obyvatelia bývalého východného bloku. Rovnako sú na tom i tí Španieli, Taliani či Gréci, ktorí by chceli pracovať v jadre Eurozóny.
Sťahovanie za prácou je teda formálne zákonmi umožnené, politikmi verbálne podporované, ale v praxi nerealizovateľné. A zrejme zatiaľ v skutočnosti i neželané. V skutočnosti však jedine dokonalým mixom národov po dlhé generácie môže vzniknúť Európan. A preto je zrejmé, že európsky národ dobrovoľne nikdy nevznikne.
A tak jediným spoľahlivým lepidlom v EÚ ostávajú honosné funkcie v bruselskej centrále (a množstve podriadených organizácií) a štedré transfery peňazí (všetky tie kreatívne pomenované fondy EÚ) do jednotlivých členských krajín.
