Oliver Wendell Holmes, Jr. (1841 – 1935), americký sudca
„Hlavnou hodnotou civilizácie je to, že činí prežívanie života zložitejším; lebo len zložitejšie a intenzívnejšie intelektuálne úsilie znamená plnší a bohatší život. Znamená viacej života. Život je cieľom sám o sebe a jediná otázka ohľadne toho, či stojí zato ho žiť, je, či ho máte dostatok.“
Predavač zeleniny a ovocia v Mexiku
Európske krajiny, rovnako ako štáty ležiace v Severnej Amerike (USA, Kanada) sa v posledných desaťročiach snažili sami sebe i svojim obyvateľom vnútiť ideológiu multikulturalizmu ako niečo, čo je budúcnosťou vyspelého západného (optimisti tvrdili a tvrdia, že nielen toho západného, ale rovno celého) sveta. Pre vyjasnenie pojmov treba uviesť, že multikulturalizmus je ideológia, ktorá presadzuje to, aby spoločnosť suverénneho štátu pozostávala z rozličných kultúr, národov, etník a rás, z ktorých každá má mať v rámci spoločnosti rovnaké práva.
Multikulturalizmus má podľa presvedčenia jeho prívržencov pomôcť rozšíriť kultúrne obzory obyvateľov Západu, ich duševnému obohateniu a vďaka dobre pripravenej zmesi národov, náboženstiev, vyznaní a rás nájsť spoločnosť budúcnosti, v ktorej sa budú všetci cítiť dobre a v ktorej nebude treníc ani vzájomnej nevraživosti či nebodaj nenávisti. Popri tom by podľa plánovačov svetlej budúcnosti imigranti vyriešiť demografický problém starnúcej Európy a s láskou sa starať o bielych kresťanstvo vyznávajúcich Európanov v geriatrických centrách a takto predlžovať ich život. A pokiaľ by nenašli dosť voľných pracovných miest pri opatere starnúcich a spohodlnených Európanov, isto nepohrdnú ani ďalšími nekvalifikovanými prácami, ktoré síce Európan môže vnímať ako dehonestujúce (pokiaľ by ich mal vykonávať on sám), ale pre imigranta sú isto ako stvorené. Predpokladá sa, že títo vďační imigranti sa za to revanšujú svojou mierumilovnou asimiláciou a náboženskou toleranciou.
Vráťme sa však do súčasnosti a reality. Horliví nadšenci pre multikulturalizmus môžu svojimi názormi a tlakom na realizáciu svojej vízie aktuálnu identitu štátu či spoločenstva výrazne poškodiť, v horšom prípade i zničiť, nemôžu však západnú identitu nahradiť inou, fiktívnou, multikultúrnou. Samozrejme hovorme o prípade, že na danom území budeme aj naďalej počítať s pôvodnými obyvateľmi a nie s procesom, kde by bol prvý krok vo forme genocídy a následný vo forme osídlenia územia občanmi inej kultúry.
Treba si uvedomiť, že súčasnom svete, po skončení studenej a teda ideologickej vojny, hrá hlavnú rozlišovaciu a stmeľujúcu úlohu kultúrna, národná, náboženská a etnická identita jednotlivcov a skupín spriaznenými jednotlivcami vytváranými.
Univerzálne zdieľané hodnoty Západu sú individualizmus, vláda zákona, kresťanstvo, demokracia, sloboda prejavu, kultúrna sloboda a na ne naviazané ďalšie. Tieto hodnoty sa zásadným spôsobom odlišujú od hodnôt vnímaných islamskou i konfuciánskou civilizáciou. Určite najbližšie má k západnej civilizácii civilizácia pravoslávna a napriek tomu je medzi týmito civilizáciami jasná deliaca čiara, ktorú sa nedarí už stovky rokov prekročiť.
Multikulturalizmus si na Zemi len ťažko nájde miesto na skutočné prežitie a nie iba na násilnú (a v konečnom dôsledku neúspešnú) implementáciu.
Akropola v Aténach
Turecko a Grécko. Dve krajiny z geografickej periférie Európy. Jedna krajina je členom Európskej únie a taktiež menovej únie, druhá sa nachádza už dobré dve desaťročia za dverami únie.
Grécko je jedinou krajinou EÚ, v ktorej dominantným náboženstvom je pravoslávne náboženstvo. Týmto sa však výrazne líši od všetkých ostatných krajín únie – nazývaných aj Západom. Kolíska západnej civilizácie – civilizácia antická – sa nachádza v Grécku a zrejme z tohoto dôvodu získalo Grécko členstvo v klube Západu.
Členstvo Turecka a Grécka v západných štruktúrach bolo dôležité najmä v časoch politiky zadržiavania, ktorú Západ viedol v čase studenej vojny s blokom vedených Sovietskym zväzom. Turecko bolo veľmi rýchlo prijaté do NATO (paradoxne v ten istý deň ako jeho odveký historický nepriateľ Grécko), aby sa komunizmus nemohol tak jednoducho rozpínať. Avšak členstvo Turecka v únii je iná káva. Turecko je síce v súčasnosti oficiálne sekulárna krajina, avšak jej dominantným náboženstvom je islam. A islam ním aj navždy ostane. Je pravdepodobne iba otázkou času, kedy sa islam opäť stane aj oficiálnym zdrojom zákona v Turecku. A mať v Európskej únii krajinu so 75 miliónmi obyvateľov patriacich k islamskej civilizácii sa zatiaľ európski politici nechystajú.
Schwarzenbergský kanál na Šumave
Napriek tomu práve Turecko je dobrým príkladom toho, že obchodné vzťahy nie vždy potrebujú aj politickú alebo ekonomickú integráciu spolu obchodujúcich krajín. V roku 2010 exportovalo Turecko do krajín EU27 takmer 50 svojej produkcie (presne 46,3%) a z krajín EU27 pochádzalo 39,6% importu (netreba zabudnúť, že Turecko je už dlhé roky v colnej únii s krajinami EÚ). Obrovský a nenásytný trh Turecka by sa mohol stať popri ázijských krajinách a Rusku skvelým odbytišťom výrobkov z únie na najbližšie roky. Ani to však Turecku nezabezpečí miestenku v orgánoch EÚ.
Pravoslávne Grécko si nikdy nerobilo starosti s dodržiavaním pravidiel stanovovaných v Bruseli. Avšak politici Nemecka a Francúzska aj naďalej odmietajú reflektovať realitu a snažia sa za akúkoľvek cenu Grécko udržať u menovej únii. Na lacné dovolenky si teda ešte budeme musieť počkať. Z dlhodobého hľadiska však ani jedna z uvedených krajín – islamské Turecko a ani pravoslávne Grécko – nemajú miesto v zjednocujúcej sa katolíckej a protestantskej Európe.