Po sformovaní myšlienky jednotnej Európskej únie a úspešnej realizácii rozširovania EÚ, nabrali lídri únie presvedčenie, že dokážu svojimi diplomatickými schopnosťami presadzovať stanovené ciele. Nielen vo vnútri EÚ, ale aj celosvetovo.
Jedným z hlavných cieľov jednotnej únie bolo umožniť stabilizovať krajiny na periférii EÚ. Cieľom stabilizácie bolo v čase prijímania stratégie EÚ (v roku 2003) vybudovanie relatívne ekonomicky prosperujúcich a politicky stabilných krajín. Stabilizácia periférnych krajín mala a aj naďalej má utlmovať vznik radikálnych hnutí či jednotlivcov s teroristickými chúťkami a tým vytvoriť akúsi bezpečnú bezpečnostnú zónu pre jadro únie (o ktoré európskym politikom predovšetkým išlo a ide). Stabilizácia periférie tak už roky prebieha za pomoci expertov na jednotlivé oblasti a najmä vďaka aktívnej finančnej pomoci.
Pri zjednocovaní sa ďalej vychádzalo z myšlienky, že následne, vďaka lákadlu vstupu do EÚ a NATO, sa tieto periférne krajiny posnažia implementovať vhodnú legislatívu, požadované demokratické procesy a takto sa stať vhodným kandidátom na vstup do klubu vyvolených.
V posledných rokoch však dochádza k dvom protichodným dejom. Vďaka problémom, ktorým čelí Európsky únia ako celok, sa znižuje záujem ďalších krajín o vstup. EÚ tak už nie je ani zďaleka takým lákadlom ako doteraz. A navyše sa na politickú scénu stále silnejšie derie Rusko, ktoré má rovnaký záujem ako EÚ. Dostať krajiny na svojej periférii pod svoj vplyv. A periféria EÚ sa v mnohom prekrýva s perifériou Ruska…
Krajiny z periférie už majú aj iné možnosti ako sa len napojiť na finančné infúzie z EÚ. Rusko ponúka nielen peniaze, ale aj iný, alternatívny politicko-ekonomický model. Ukazuje ním, že prosperita krajiny (a jej obyvateľov) nemusí za každých okolností nutne kráčať ruka v ruke s osobnou slobodou občanov a demokraciou. Alebo aspoň nie s takou ako je to vnímané na Západe. Diplomatické úsilie lídrov EÚ tak dostáva čoraz väčšie trhliny.
Kde zlyhá diplomacia, jej sila a jej úlohy, tam nastupuje (v lepšom prípade obranná) vojenská sila. Ak má Rusko (a ostatný svet) brať EÚ vážne, musí za ňou nevyhnutne stáť vojenská sila.
Lídri EÚ boli zrejme v minulosti prílišnými optimistami. Zdôrazňovali a presadzovali nevojenské riešenia, nevojenské prístupy. Následky sú však zrejmé. Je ním jasný úpadok armád jednotlivých členských krajín. Armády tých menších z krajín EÚ by sa už postupne ani nemali nazývať armádami. Úpadok armád (a teda vojenskej sily) krajín EÚ prebieha postupne už takmer desaťročie, chvíľami sa až zdá, že bez zásahu USA by sa Európa opäť raz nedokázala ubrániť prípadnému vojenskému útoku.
Strategickou otázkou je aj to, či by NATO bez USA bolo tou organizáciou, za ktorú je pokladané. Jednosmerný princíp pomoci podľa Európanov – keď potrebujeme pomoc my, očakávame, že nám pomôžete – keď potrebujete pomoc vy, na nás sa neobracajte a pomôžte si sami – prestáva baviť už aj Američanov.
Pre inšpiráciu a pochopenie súvislostí sa stačí pozrieť do Číny, Indie, Ruska či USA. Ich lídri si jasne uvedomujú, že bez reálnej vojenskej sily niet sily diplomacie. A preto je zrejmé, že diplomatická sila svetovej mocnosti (a tou predsa Európa chce byť) sa vždy zakladá na sile armády. Ešte je čas dať veci do poriadku.