Grécko sa nakoniec predsa len zbaví dlhov. A nebude na to potrebovať žiadne reálne splácanie. Samozrejme, bez istých úsporných opatrení to nejde a nepôjde. Časť z nich už bola prijatá, ba dokonca implementovaná. Nepochybne mali negatívny dopad na životnú úroveň väčšiny Grékov. To však aj tak neznamená, že ich životná úroveň skĺzla až tam, kde by bola bez účasti Grécka v Európskej menovej únii…
Pozrime sa však na opačnú stranu tej istej mince. Pretože je až neuveriteľné a na druhej strane aj obdivuhodné, ako grécki politici dokážu využívať aktuálnu situáciu v Eurozóne na rýchle a pohodlné znižovanie svojich dlhov.
Nemecko a Francúzsko sa totiž zubami nechtami bránia situácii, z ktorej by mohol vzniknúť precedens – a to opusteniu Eurozóny Gréckom. Politici týchto dvoch najväčších európskych krajín (ktoré v Európe aj v skutočnosti rozhodujú za všetkých a o všetkom) sú dokonca ochotní po prvej etape odpúšťania dlhov absolvovať druhú. V tej prvej došlo k odpusteniu časti gréckych dlhov súkromnými investormi (ktorí sa väčšinou ulakomili na nadštandardné výnosy gréckych dlhopisov tesne pred prepuknutím problému). V medziobdobí, alebo inak povedané – v prípravnej fáze pred druhou etapou – dochádza k plynulému presunu zvyšku gréckych dlhov z rúk súkromných finančných inštitúcií (bánk, fondov, poisťovní,…) do rúk Európskej centrálnej banky, teda do rúk všetkých obyvateľov Eurozóny. Celá nová pomoc (zo stabilizačných fondov, či priamo), ktorá smeruje do Grécka, slúži na splácanie starších dlhov, ktoré držia (najmä) francúzske a nemecké banky.
Atény – vchod do stanice metra – Syntagma
Grécki politici bez rozdielu politickej príslušnosti postupne a najmä kontinuálne dávkujú Európe informácie o brutálnom šetrení, o hroznom prepade životnej úrovne, a najmä najskôr o tom, že požadované úspory isto dosiahnu. Aby vzápätí vypustili informáciu o tom, že to bude neskôr ako sa predpokladalo a že potrebujú ešte maličkú, ozaj poslednú, finančnú injekciu.
Posledné dva roky sa tento komunikačný stereotyp opakuje s takou pravidelnosťou, že vzniká dojem, že ide iba o realizáciu stratégie, dohodnutej už dávno medzi predstaviteľmi Grécka a politickými špičkami Eurozóny.
A preto sa dá predpokladať, že tento príbeh môže mať jediné vyvrcholenie. Grécko výmenou za zotrvanie v Eurozóne (a tým pádom za skutočnosť, že devalváciou svojej vlastnej meny nemôže naštartovať svoju konkurencieschopnosť, výkonnosť a ekonomiku a tým pádom tak potrebný export), bude mať takmer všetky svoje dlhy skôr či neskôr odpustené.
A drachmu sa Gréci rozhodnú prijať späť až potom, keď už bude ich zápis na strane pasív čistý ako ľalia…