Veľkú noc máme aj tento rok úspešne za nami. Nebadane, ale isto, sa nám však náplň týchto sviatkov mení pred očami.
Možno nie všetci vedia, kam až siaha história zrodu tradície veľkonočnej oblievačky a v niektorých regiónoch neodmysliteľne k naj patriacej šibačky.
Dlhé stáročia boli Veľkonočné sviatky oslavou príchodu jari, príchodu nového života na lúky a do lesov, v ktorých naši predkovia žili. Tieto oslavy sa konali hlboko pred vznikom kresťanstva a preto dostali čiastočne hanlivý názov – pohanské. Oslavám predchádzalo očisťovanie ľudí od zimy, upratovanie obydlí a príprava na nové obdobie hojnosti okolo stola alebo skôr okolo táborového ohňa.
Oslavy jari však boli v civilizovanom svete – teda v tom čase v Rímskej ríši – u jednotlivých kmeňov tak silno zakorenené, že keď sa stalo kresťanstvo oficiálnym štátnym náboženstvom, zvolilo si ľahšiu z ciest a osvojilo si tieto tradičné jarné oslavy a zakomponovalo ich pevne do svojich základov.
Po nástupe komunistov k moci došlo k opätovnému ohnutiu pôvodného zmyslu Veľkej noci. Zakázanie jarných osláv nebolo v silách komunistov a tak sa tento sviatok pretransformoval na socialistický folklór. Muži so svojimi synmi navštevovali ženy, ktoré ich čakali aj so svojimi dcérami s plným priehrštím kraslíc a poprehýbanými stolmi plnými šunky, klobásy a vajec na tvrdo. Povinné boli rôzne druhy sladkostí, ktoré však nakoniec aj tak z väčšej časti zjedla po sviatkoch domáca pani. Chlapci si takto zaobstarali vreckové na celý rok a dievčatá prechladnutie na najbližšie dva týždne. Národ sa zabával a komunisti sa smiali.
Kvitnúca jabloň
Po úspešnom víťazstve konzumu a individualizmu však došlo k ďalšiemu, zatiaľ k poslednému, ohnutiu sviatkov Veľkej noci cez koleno. Väčšina rodín už nechce mať so šibačkou a polievačkou nič spoločné, pokladajú sviatky za dobrú príležitosť predĺžiť si víkend a ísť niekde mimo domov, najlepšie iba s úzkou rodinou alebo najbližšími priateľmi. Vzájomné návštevy a ochutnávky dobrôt v panelákoch a na uliciach satelitných mestečiek sa nekonajú. Na to sme už príliš sami sebou. Akúsi smutnú spomienku na Veľkú noc, ako ju poznali povojnové generácie, sa snažia udržiavať už len rodičia, ktorí majú chlapčeka či dievčatko vo veku do 10, možno 12 rokov. Do istej miery je prekvapujúce, že cirkev po Novembri 1989 nevyužila príležitosť osvojiť si Veľkú noc a nepokúsila sa vrátiť tomuto sviatku výsostne kresťanský rozmer. Možno by tým spoločnosti pomohla. Svoju šancu však prepásla už dávno.
