Henry Ford, (1863 – 1947), americký priemyselník a vynálezca
„Je skvelé, že obyčajní ľudia nerozumejú nášmu bankovému a monetárnemu systému, pretože keby áno, verím, že revolúcia by začala hneď zajtra ráno.“
Staré pivničné vráta
sep 172014
Peter Rudzan
aug 262014
Stagnácia je slovo, pri ktorom väčšina politikov a na nich ekonomicky naviazaných ekonómov dostáva triašku. Avšak práve výrazom stagnácia môžeme smelo popísať stav, v akom sa už niekoľko rokov po sebe nachádzajú Spojené štáty spolu so zlenivelou Európou.
Prvý, kto sa pokúsil na nezastaviteľnú stagnáciu nasadiť netradičnú, ale o to zákernejšiu zbraň, boli USA. Konkrétne ich centrálna banka si (obrazne povedané) prenajala vrtuľníky od armády a začala z nich vyhadzovať peniaze na pomazané hlavy z Wall Streetu. Avšak všetky tieto peniaze postupne (skôr rýchlejšie ako pomaly) skončili v rukách bankárov, banksterov a nimi podobných. A žiadané a očakávané naštartovanie ekonomiky a zvýšenie ekonomického rastu (teda hneď dve hlavné mantry súčasnosti) sa ani náhodou v USA nedostavili. Napriek tomu podobný prenájom vrtuľníkov uskutočnila vzápätí aj centrálna banka starého kontinentu – ECB. Na počudovanie všetkých zainteresovaných – taktiež bez úspechu. Teda ak za úspech nie je náhodou považovaný draatický presun bohatstva od občanov k vládnucej elite. A nebolo by to po prvý krát v histórii…
Po rokoch zúfalého skúšania, kedy najmocnejšie centrálne banky zaplavovali finančný trh (najmä ten bankový a akciový) likviditou, sa už aj v serióznejších amerických médiách začína diskutovať o tom, že by sa k likvidite po podobnom zhadzovaní zelených papierikov z vrtuľníkov (ergo z tlačiarní) mohli dostať aj občania USA. Momentálne sa síce z vládnych kruhov prostredníctvom názorov nezávislých ekonómov vypúšťajú balóniky so sumami od 1 do 3 tisíc dolárov na jednu americkú domácnosť, avšak každému súdnemu ekonómovi musí byť jasné, že s takouto sumičkou sa v Štátoch žiadna voda namútiť nedá. Ale na začiatok to nie je zlé. Podobné pološialené návrhy zaznievali síce i v minulosti, ale zdali sa byť nerealizovateľné a odtrhnuté od reality.
Avšak v ekonomike Západu je už väčšina zákonov, vecí, cien, regulácií a postupov odtrhnutá od reality, tak prečo neskúsiť i túto blbosť. Ak má však aspoň trochu rozhýbať maloobchod, tak to musí byť blbosť omnoho väčšia ako len za 3 tisíc dolárov. Najmenej jednu nulu k tomu číslu bude treba pripísať. Bankári sa aj tak nemajú čoho obávať. Väčšina z takto rozhádzaných peňazí sa pekne naukladane dostane späť do bánk, spravidla ako splátka dlhov nazhromaždených v minulosti. Ani to by však nebolo pre ekonomiku celkom márne. Bonita dlžníkov, ktorí sa takto jednorázovo očistia by rapídne stúpla a spotrebné úvery ba opäť raz na chvíľu mohli vyvolať dojem prosperity.
Výletná loď, záliv Halong Bay vo Vietname
Albert Einstein
Citáty
Komentáre vypnuté na Albert Einstein
júl 142014
Albert Einstein, (1879 – 1955), teoretický fyzik
„Keby som mal na vyriešenie problému len jednu hodinu, tak by som použil prvých 55 minút na stanovenie tej najsprávnejšej otázky, keďže keď tú budem poznať, viem vyriešiť problém za menej ako 5 minút.“
Daždivá Varšava, Poľsko
jún 232014
Málokto pochybuje o tom, že prosperita Západu sa odvíjala po línii: fosílne palivá – automobilová doprava (a preprava). Ekonomický boom, ktorý so sebou priniesla masová automatizovaná výroba cenovo dostupných automobilov sa nad očakávanie prejavila silnou pozitívnou (posilňujúcou) spätnou väzbou. Ľudia získali prácu v celom cykle výroby a predaja automobilov a za svoj plat si mohli dovoliť kúpiť auto. Na pomoc rýchlo pribehli finančné inštitúcie a tak sa zrodili úver na kúpu auta a leasingová zmluva.
Množstvo sektorov v rôznych krajinách naviazaných na výrobu automobilov sa začalo nezastaviteľne rozvíjať. Veľká hŕba krajín (s nimi aj Slovensko) stavilo všetky drobné na jednu kartu – automobilovú. Dlhé roky tento model fungoval. Až kým si všetci nekúpili autá dve a nezaparkovali k nim ešte aj jedno firemné. Zrazu sa už na parkoviskách a cestách takmer niet kam pohnúť a často už na to ani nie sú dôvody. Parkoviská sú plné na prasknutie, križovatky už dávno neposkytujú vodičom zamýšľaný komfort.
Pásová výroba dielov a následná kompletizácia áut zamestnala množstvo nekvalifikovanej pracovnej sily. Možno práve preto si málokto zo zamestnancov ktorejkoľvek subdodávateľskej spoločnosti kladie otázku, kam putujú tie milióny a milióny dielov, ktoré sa každoročne v každom závode vyrobia.
Nepredané nákladné autá (Veľká Británia, zdroj: Google Maps)
Vďaka Google Maps však už vieme potvrdiť to, čo si zopár odvážlivcov iba nesmelo myslelo. Novovyrobené tisícky, desiatky tisíc, státisíce ba milióny áut končia na obrovských parkoviskách, nevyužívaných testovacích okruhoch a opustených letiskách. Množstvo takýchto skladovacích priestorov (sú ich doslova tisíce) sa nachádzajú na Britských ostrovoch, v Spojených štátoch a v tejto oblasti nezaostáva ani Čína. Jej stredná trieda, podobne ako tá na Západe, pomaly ale isto stráca kúpyschopnosť, vďaka ktorej u plynulých dvoch desaťročiach dokázala meniť vozy každé dva, tri roky.
Kam z týchto obrovských skladovacích plôch autá potom putujú? Do predaja to určite nie je. Nové modely, ktoré automobilky každoročne predstavujú, pochovajú aj tú malú nádej na to, že sa tieto vozy s preležaninami niekedy predajú. Nehovoriac o ich technickom stave – keď bez akýchkoľvek najazdených kilometrov skončia na dlhé mesiace, často aj na roky, na vzduchu. Často neďaleko morského pobrežia. Aj menej skúsený motorista si vie domyslieť, v akom technickom stave sú po chvíli takéto autá.
Skladisko nepredaných áut (Zdroj: Google Maps)
Neuveriteľnou a o to smutnejšou správou pre našu civilizáciu je, že tieto nepredané autá končia postupne v recyklačnom stredisku a rozoberú sa na diely. Tie sa spracujú na suroviny do výrobného procesu a výrobný cyklus sa môže začať odznova. Ale dokedy? Na dlho to už určite nebude.
Samozrejme, zatiaľ sa tento výrobno-recyklačný cyklus nedotýka luxusných značiek. Tie si svojich kupujúcich medzi kontinuálne bohatnúcou elitou naďalej nachádzajú. Avšak značky určené pre strednú triedu sú už pomaly na konci dychu. Zatiaľ ich nad vodou drží nekontrolovateľné neobmedzené tlačenie nových peňazí… Ale dokedy to môže trvať? Kým stredná trieda nezanikne úplne. Potom bude nasledovať – Game over!
jún 102014
Vladimír Iľjič Lenin, (1870 – 1924), ruský revolucionár a boľševik
„Sú dekády, v ktorých sa nič neudeje; a potom sú týždne, v ktorých sa udejú dekády.“
Krokodíl
máj 312014
Eurovoľby, alebo inak povedané voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali uplynulú sobotu jasne ukázali, čo si Slováci myslia o projekte, ktorý je dirigovaný z Bruselu.
Rekordná, 13% účasť, je neuveriteľná, ale pochopiteľná. Keď vezmeme do úvahy, že na 13 voľných miest kandidovalo úctyhodných 333 záujemcov, tak volieb sa v podstate zúčastnili iba štyri skupiny voličov.
Prvá skupina, ktorá poctivo prišla k urnám, je skupina blízkych príbuzných, kolegov, súdruhov v jednotlivých politických stranách, podriadených, kamarátov a kamarátov kamarátov všetkých kandidátov, ktorí si o sebe myslia, že sú niečím výnimoční a nechali sa zapísať na volebné hárky. Matematika už pred voľbami našepkávala, že pri malom zázraku a veľkom šťastí sa do Europarlamentu môže veľmi ľahko prepracovať aj nímand s veľkou rodinou.
Druhá skupina, nemenej početná najmä na Východnom Slovensku (eurá za účasť v komisii sa vždy zídu a pri počte kandidujúcich strán sa ujde na každého, kto má záujem prečítať si noviny, zahrať si počítačové hry či pripraviť sa na maturitu v kolektíve podobne postihnutých) sú samotní členovia volebných komisií a ich rodinní príslušníci.
Treťou skupinou, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť, sú dôchodcovia, čo si poctivo plnia svoje povinnosti. Títo sú vždy pripravení hodiť do urny obálku s lístkom, na ktorom sú kandidáti, ktorí sa vyskytujú na bilbordoch s predsedom vlády.
A štvrtou, poslednou skupinou, s ktorou sa dalo počítať pri volebnej účasti, sú príjemcovia štedrých dotácií z eurofondov. Do tejto skupiny spadajú tak podnikatelia, ktorí presvedčili komisie o nenahraditeľnosti svojho projektu pre rozvoj regiónu, tak i starostovia a primátori, ktorí dozerali na realizáciu betónových námestí, ktoré rapídne zvýšili šance ich obcí a miest, že k nim zablúdi dvojnásobok turistov ako predtým. V mnohých obciach sa tak udeje už pri čísle dva… Snáď to nebudú iba dvaja kontrolóri z Bruselu…
Predseda našej vlády, intenzívne realizujúcej úspory vďaka reforme ESO, sa vyjadril, že nerozumie tomu, prečo Slováci nešli voliť, keď Slovensko dostáva „miliardy z Európskej únie„. Ale oni v skutočnosti išli. Len ich nie je toľko (teda tých šťastných príjemcov spomínaných miliárd), aby sa volebná účasť prehupla aspoň nad tú českú.
Avšak volebná účasť nebude nikoho zo zainteresovaných dlho mátať. Všetci na ňu rýchlo zabudneme a pripomenieme si ju opäť až po nasledujúcich (pre europoslancov – sladkých, sladučkých) piatich rokoch. A aby v roku 2020 nespadla účasť pod 10%, budeme, samozrejme, že v našom vlastnom záujme, chodiť k volebnej urne povinne.
Mnísi dostávajú stravu od veriacich – Luang Prabang (Laos)
Adolf Hitler – Strach
Spoločnosť
Komentáre vypnuté na Adolf Hitler – Strach
máj 142014
Adolf Hitler, (1889 – 1945), nacistický politik
„Videli ste, ako sa ľudia zbiehajú, keď sa dvaja na ulici mlátia? Surovosť imponuje, surovosť a brutálna sila. Človeku z ulice zaimponuje brutalita a bezohľadnosť. A ženám, takisto ženám, i deťom. Ľudia potrebujú liečivý strach. Chcú sa niečoho báť… Chcú mať obavy, chcú sa triasť od hrôzy… nerozčuľujte sa nad utrpením. Masy ho chcú. Potrebujú nejakú hrôzu… Každý si rozmyslí podniknúť niečo proti nám, keď sa dozvie, čo ho čaká v tábore… Kto je taká baba, že neznesie pohľad na cudzie bolesti, nepatrí do mojej strany, ale do Armády spásy.“
Ruže
Poohýbaný veľkonočný korbáč
Náboženstvo
Komentáre vypnuté na Poohýbaný veľkonočný korbáč
apr 232014
Veľkú noc máme aj tento rok úspešne za nami. Nebadane, ale isto, sa nám však náplň týchto sviatkov mení pred očami.
Možno nie všetci vedia, kam až siaha história zrodu tradície veľkonočnej oblievačky a v niektorých regiónoch neodmysliteľne k naj patriacej šibačky.
Dlhé stáročia boli Veľkonočné sviatky oslavou príchodu jari, príchodu nového života na lúky a do lesov, v ktorých naši predkovia žili. Tieto oslavy sa konali hlboko pred vznikom kresťanstva a preto dostali čiastočne hanlivý názov – pohanské. Oslavám predchádzalo očisťovanie ľudí od zimy, upratovanie obydlí a príprava na nové obdobie hojnosti okolo stola alebo skôr okolo táborového ohňa.
Oslavy jari však boli v civilizovanom svete – teda v tom čase v Rímskej ríši – u jednotlivých kmeňov tak silno zakorenené, že keď sa stalo kresťanstvo oficiálnym štátnym náboženstvom, zvolilo si ľahšiu z ciest a osvojilo si tieto tradičné jarné oslavy a zakomponovalo ich pevne do svojich základov.
Po nástupe komunistov k moci došlo k opätovnému ohnutiu pôvodného zmyslu Veľkej noci. Zakázanie jarných osláv nebolo v silách komunistov a tak sa tento sviatok pretransformoval na socialistický folklór. Muži so svojimi synmi navštevovali ženy, ktoré ich čakali aj so svojimi dcérami s plným priehrštím kraslíc a poprehýbanými stolmi plnými šunky, klobásy a vajec na tvrdo. Povinné boli rôzne druhy sladkostí, ktoré však nakoniec aj tak z väčšej časti zjedla po sviatkoch domáca pani. Chlapci si takto zaobstarali vreckové na celý rok a dievčatá prechladnutie na najbližšie dva týždne. Národ sa zabával a komunisti sa smiali.
Kvitnúca jabloň
Po úspešnom víťazstve konzumu a individualizmu však došlo k ďalšiemu, zatiaľ k poslednému, ohnutiu sviatkov Veľkej noci cez koleno. Väčšina rodín už nechce mať so šibačkou a polievačkou nič spoločné, pokladajú sviatky za dobrú príležitosť predĺžiť si víkend a ísť niekde mimo domov, najlepšie iba s úzkou rodinou alebo najbližšími priateľmi. Vzájomné návštevy a ochutnávky dobrôt v panelákoch a na uliciach satelitných mestečiek sa nekonajú. Na to sme už príliš sami sebou. Akúsi smutnú spomienku na Veľkú noc, ako ju poznali povojnové generácie, sa snažia udržiavať už len rodičia, ktorí majú chlapčeka či dievčatko vo veku do 10, možno 12 rokov. Do istej miery je prekvapujúce, že cirkev po Novembri 1989 nevyužila príležitosť osvojiť si Veľkú noc a nepokúsila sa vrátiť tomuto sviatku výsostne kresťanský rozmer. Možno by tým spoločnosti pomohla. Svoju šancu však prepásla už dávno.
Thomas Sowell – Rozhodovanie
Citáty, Politika, Spoločnosť
Komentáre vypnuté na Thomas Sowell – Rozhodovanie
apr 142014
Thomas Sowell, (nar. 1930), americký ekonóm a filozof
„Je veľmi ťažké predstaviť si hlúpejší a nebezpečnejší spôsob rozhodovania ako zveriť toto rozhodovanie do rúk tých, ktorí nemusia za žiadne svoje zlé rozhodnutie niesť následky.“
Morské prasiatko
Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.
Európa
Komentáre vypnuté na Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.
mar 212014
Ukrajina sa nachádza v nezávideniahodnej polohe na geopolitickej mape sveta. Okolnosti a historické udalosti ju umiestnili presne na rozhranie dvoch svetov. Sveta ruského a sveta západného. Preto aj udalosti, ktoré sa v posledných mesiacoch na Ukrajine odohrávajú treba vnímať najmä v tomto kontexte.
Ktovie, či bežný Ukrajinec v roku 2008 vôbec zaznamenal, že NATO oznámilo zámer umožniť Ukrajine a Gruzínsku vstup do organizácie. Asi nie. Zato si tento zámer nemohol nevšimnúť Vladimír Putin. Pre toho to bolo rovnaké ako zaviať červenou šatkou pred nosom rozzúreného býka.
Súčasnú krízu na Ukrajine nepochybne spôsobila snaha Západu pritiahnuť Ukrajinu na svoju obežnú dráhu a uzamknúť tak Rusko do ešte tesnejšieho zovretia. Na podobnú snahu v Gruzínsku reagovalo Rusko vojenskou intervenciou (v auguste 2008) a obsadením časti územia Gruzínska. A zdá sa, že siahnuť z Gruzínska sa vojenské jednotky Putin ani len náhodou nechystá. Pravda je, že zatiaľ obsadené územie ešte ani formálne nepripojil k Rusku. Zrejme sa tak ani nechystal urobiť. Či svoj názor po udalostiach na Ukrajine zmenil, ukáže až budúcnosť.
Gruzínsko mohlo byť pre Západ, a špeciálne pre USA, poučením, že Rusko si na územia, ktoré sú v jeho strategickej blízkosti a ich obsadenie nepriateľmi by malo ďalekosiahle geopolitické dôsledky, nedá siahať. Ale nebolo. USA sa opäť raz pokúsili o nemožné a zlyhali. Podporou protestov na Ukrajine sa pokúsili odtrhnúť Ukrajinu od Ruska. Za to, že by ovládli ropovody smerujúce na Západ a vedeli tak stúpnuť Rusku na kurie oko, by zrejme ešte od novej – „demokratickej“ vlády dostali možnosť zriadiť si na Ukrajine vojenskú základňu. A ako bonbónik by zrejme žiadali zrušenie tej ruskej na Kryme. Nič z toho však stratégom vo Washingtone nevyšlo.
Zámok Schönbrunn vo Viedni
Rusi ešte prehliadli, síce so zaťatými zubami, že do NATO vstúpili pobaltské krajiny, ale žeby vstúpili Gruzínsko a Ukrajina, to neprichádza do úvahy. To už je aj na nich silná káva. Toto Európska únia spolu s USA neodhadli a reakciu Ruska hanebne podcenili. Ukrajina sa dostala po krátkom období voľnosti do pevného zovretia ruského medveďa v okamihu, kedy mu odovzdala svoje jadrové zbrane. Na výmenu jej síce Rusi sľúbili nenarušiť nikdy v budúcnosti jej celistvosť, ale to bolo len vyhlásenie, ktoré Rusi nepovažovali ani náhodou za záväzné. O tom svedčí koniec koncov aj anexia Krymu.
Spoliehať sa na to, že Rusko si nemôže ekonomicky dovoliť prudko zvýšiť životnú úroveň obyvateľov Krymu, by mohlo byť osudné. V konečnom dôsledku to nebude ani také ťažké, keď zohľadníme, aká hlboká je ekonomická kríza na Ukrajine a ako ťažko žijú obyčajní Ukrajinci. A ako bude Putin reagovať na prípadné ďalšie žiadosti o pripojenie častí Ukrajiny nie je ťažké uhádnuť. Snáď to aspoň jeden úradník v Bruseli alebo vo Washingtone pochopí skôr ako bude (pre Ukrajinu) neskoro.
Zámok Schönbrunn