Robert Arthur Talbot Gascoyne-Cecil, 3rd Marquess of Salisbury, (1830 – 1903), 13 rokov predseda britskej vlády
Keď kráľovná Viktória požiadala Lorda Salisburyho, v tom čase predsedu vlády, aby uskutočnil niektoré reformy, odpovedal jej nasledovne: „Zmeny? Vaša Výsosť, nie sú veci už dostatočne zlé tak ako sú teraz?“
Škótsky Edinburgh
Ako všetko na svete, aj demokracia má svoje slabé stránky. V období, v ktorom sa práve nachádzame sa zdá, že všetky slabosti demokracie kulminujú. Má to za následok to, že demokracia stráca svoje kúzlo a pre čo raz väčšiu skupinu občanov sa javí ako niečo, čo sa prežilo a malo by byť nahradené niečím lepším a možno aj modernejším.
Jednou z najväčších chýb demokracie je to, že demokraticky zvolené vládnuce zoskupenie robí všetky svoje rozhodnutia s ohľadom na názor väčšinového voliča. To má prirodzene za následok, že väčšina rozhodnutí je priemerná. A časom krivka takto prijatých priemerných rozhodnutí plynule klesá nižšie a nižšie až je priemerná kvalita rozhodnutí tak nízko, že by to na začiatku procesu nikto nebol ochotný uveriť.
V politike by malo ísť o to, aby sa vodcami národov a štátov stali tí najlepší z najlepších. Toto demokracia nedokáže zabezpečiť. V demokracii nie sú zvolení tí najmúdrejší a ani tí najzdatnejší. Zvolení sú najlepší rečníci, stranami vybraní reprezentanti a najčastejšie tí najväčší najlepší demagógovia.
Demokratické zriadenie prináša často aj veľmi pomalé tempo rozhodovania. Keďže je potrebné hľadať riešenie a kompromisy na množstve stretnutí vo vnútri strán, medzi stranami, v parlamente alebo na medzištátnej úrovni, dochádza často k rozhodnutiu v čase, keď už je implementácia takéhoto rozhodnutia do praktického života často zbytočná a je potrebné hľadať kompromis na problém, ktorý sa medzičasom premenil na iný, než bol na začiatku. Typickým príkladom je súčasná Európska únia s jej nekonečnými nočnými zasadaniami a reakciami na aktuálnu krízu.
Ďalšou slabou stránkou demokracie je, že vždy, nie väčšinou, ale vždy vedie časom k vláde politických strán a teda k partokracii a cez partokraciu postupne k etatizmu. Záujem jednotlivcov a s nimi spriaznených osôb nakoniec vždy preváži záujem celku ako takého. Strana, jej členovia v spolupráci so svojimi príbuznými, kamarátmi a bývalými spolužiakmi si vždy rozoberú tie najdôležitejšie posty v štátnom aparáte a v štátom riadených firmách a nezáleží na kvalite človeka a jeho odborných schopnostiach, ale len na príslušnosti k vládnucej politickej strane.
Taliansky Terst – kedysi jeden z najvýznamnejších prístavov v Európe
Demokracia spôsobuje ešte jeden nezamýšľaný efekt a tým je neschopnosť politikov ustupovať alebo sa niečoho vzdávať. Preto ho zaradíme medzi jej slabosti. Demokraticky volení politici nie sú schopní včas vycítiť realitu a ustúpiť zo svojich stanovísk a už vôbec nie zo svojich postov. Politici sa v demokracii nenaučia ustúpiť a uznať, že niekto priniesol lepšie riešenie alebo je v nejakej oblasti schopnejší a dokáže si poradiť. Politici sa boja opozície a straty moci a vládnucich postov. Preto väčšina ich rozhodnutí smeruje k tomu jedinému – keď už nie zväčšiť, tak určite si zachovať súčasnú moc a pozíciu. Dejiny len na Slovensku ponúkajú za posledné dve dekády množstvo príkladov takéhoto zlyhania.
Alexander Fraser Tytler, (1747 – 1813), škótsky advokát, sudca a historik
Demokracia nemôže existovať ako permanentná forma vlády – môže trvať iba tak dlho, než voliči zistia, že si môžu dovoliť odhlasovať veľkorysé výhody na účet štátnej pokladne. Od tejto chvíle hlasuje väčšina vždy za tých kandidátov, ktorí jej sľubujú najviac pôžitkov z verejných financií. Preto demokracia vždy skolabuje kvôli nedostatku finančnej zodpovednosti. Priemerná doba trvania veľkých svetových civilizácií vo fáze rozkvetu činí 2 storočia. Všetky postupne prechádzajú týmito štádiami: od otroctva ku viere, od viery k odvahe, od odvahy ku slobode, od slobody k hojnosti, od hojnosti k sebectvu, od sebectva k sebauspokojeniu, od sebauspokojenia k apatii, od apatie k závislosti a od závislosti späť k otroctvu.
Umenie starého Grécka (Britské múzeum, Londýn)
Sloboda. Toto jednoduché slovíčko skladajúce sa zo 7 písmen dokáže popísať tak širokú škálu túžob a pocitov, že si v ňom každý nájde niečo pre seba. Mnoho predstáv je navzájom tak protichodných, že sa zdá, že nie je možné pomenovať ich tým istým slovom. No napriek tomu sa nám to darí.
Sloboda tak ako ju vnímame dnes, má už pramálo spoločného so slobodou, o ktorej hovorili naši rodičia a prarodičia.
Naša sloboda sa príliš rýchlo scvrkla na slobodu stláčať diaľkové ovládanie televízora frekvenciou rýchlejšou akou dokáže kmitať striedavý prúd oživujúci najmodernejšiu obrazovku obstaranú vďaka najnovšiemu splátkovému systému a dokonca bez navýšenia. Ale naša radosť z tejto nadobudnutej slobody je kalená strachom a obavou, že na inom kanály je ešte zábavnejšia relácia, ešte romantickejšia telenovela a ešte chutnejšie tou pravou celebritou uvarené jedlo. A tak prepíname a prepíname. Stále skúšame niečo iné. A to len preto, aby sme veľmi rýchlo zistili, že náš strach nikam nezmizol a naša sloboda nám nepriniesla nič nové a trvácne.
V našej neistote a krehkosti sme sa rozhodli nasledovať životný štýl, ktorý nám v žiarivých farbách ukazuje reklama a tak skvelo o ňom píšu ženské magazíny. Tieto novodobé biblie majú zaručený recept na všetko a preto sme do ich rúk vložili naše životy. To, čo deťom vštepovali rodičia po dlhé generácie, my sme sa rozhodli zavrhnúť. Časopisy, reklama a rôzne televízne relácie nás učia ako sa máme v rôznych situáciách správať, čo si máme na seba obliekať, v akom aute jazdiť a čím si plniť svoje chutne sa zaokrúhľujúce brušká. Vďaka jednoducho zapamätateľným a logicky znejúcim radám a reklamným sloganom sa dokážeme v tomto zložitom svete tak jednoducho zorientovať. Samozrejme nám naši noví pomocníci poradia, ako má vyzerať náš dom a čo pijú tí, ktorí sú „in“. Pretože byť „out“ nie je dosť „coolové“. Nasledujeme smotánku a módne trendy tak svedomito ako naši pradedovia nasledovali božie prikázania. Učíme sa spolu s nimi, že permanentnej zábave podľahneme všetci a už čoskoro. Bezmedzne holdovať, to je predsa také skvelé. Chcieť niečo tvrdou a trpezlivou prácou vytvoriť bolo nahradené chcieť si niečo užiť a popri tom si ešte aj niečo navyše dopriať, ak by samotné užitie si predsa len nestačilo nášmu očakávaniu.
Britské múzeum v Londýne (British Museum)
Životy sme si v mne fiktívnej slobody veľmi rýchlo premenili na jedno veľké očakávanie. Žijeme a pracujeme iba preň. Žijeme pre to, čo príde a nie pre to, čo bolo a je. Naša túžba kúpiť si niečo ďalšie, niečo nové, niečo moderné, niečo, čo nejakou nešťastnou náhodou už má aj náš sused, je silnejšia ako my. A zrejme je aj oveľa silnejšia ako naša túžba po skutočnej slobode.
V mene tejto novej, krajšej a ligotavejšej slobody sme postupne všetky spoločenské zvyky a rodinné a kultúrne tradície s ľahkosťou zahodili za hlavu. V našej novonadobudnutej slobode sa predsa nedáme ničím, navyše tak zbytočným a zastaraným, obmedzovať.
Európska únia ako jeden z ďalších problémov, ktoré už nešlo zametať pod koberec a zakrývať figovými listami začala riešiť nezamestnanosť mladých. Zatiaľ sa oficiálne priznáva nezamestnanosť prekračujúca polovicu populácie mladých v Španielsku a v Grécku. Keďže táto situácia nevznikla zo dňa na deň, a napriek tomu ju vlády dokázali maskovať, je možné predpokladať, že nezamestnanosť mladých sa blíži skôr k dvom tretinám ako ku polovici. Takýto stav je nielen alarmujúci pre grécku a španielsku vládu, ale aj pre vlády iných krajín, Slovensko nevynímajúc.
Nie je možné, žiaľ, predpokladať, že túto situáciu dokáže zvládnuť ekonomika krajín EÚ sama a relatívne jednoducho. Nie je možné dúfať, že generácia narodená v 70. rokoch, ktorá teraz vládne kam len oko dohliadne, dobrovoľne opustí svoje miesta skôr ako o 30 rokov. Súčasní štyriadsiatnici sú pevne usalašení na svojich miestach vo všetkých oblastiach – v štátnej sfére, v štátnych podnikoch a rovnako tak aj v súkromných organizáciách a korporáciách. Jediní mladí, ktorí jednoducho získajú prácu budú ich vlastné deti.
A tak riešenie tejto situácie bude tak typicky etatistické: teda v duchu – ja som štát, a kto je viac? Mladých ľudí po absolvovaní školy budú zamestnávať štátne úrady a štátom vlastnené organizácie. Mladí takto (podľa predstáv štátu) získajú tak prepotrebnú prax, ktorú vyžadujú podnikatelia, keď hľadajú nových zamestnancov. To však je len ilúzia sociálnych inžinierov. Jediné, čo mladí získajú, bude pocit, že v štátnom sektore stačí pracovať denne pár desiatok minút a preložiť pár desiatok papierov a naostatok zopár desiatok krát stlačiť klávesu enter. S takouto skúsenosťou a praxou nebude mať nikto nielen záujem opustiť rady štátnych zamestnancov, ale nikto o nich ani len neprejaví záujem.
Londýnsky Tower Bridge v čase letnej olympiády 2012
Avšak napriek tomu, že takéto riešenie nie je dobré, ba ani len nie je to najmenej zlé, budú jednotlivé vlády nevyhnutne musieť prikročiť k podobnému riešeniu. Štáty sa tak či tak nedokážu zbaviť zodpovednosti za materiálny dostatok týchto ľudí a takouto formou ich dostanú aspoň čiastočne pod kontrolu (na osem hodín denne). Je to v konečnom dôsledku o čosi lepšie ako ich len tak nechať bez kontroly a ešte im na cestu vyplácať všakovaké sociálne dávky.
Už dlhšiu dobu sledujeme márny zápas politikov o zastavenie zmenšovania ekonomiky a ekonomickej výkonnosti. Tento proces prebieha na všetkých úrovniach – na úrovni štátov, i na úrovni Európskej únie ako takej. Verbálne politici oznamujú stále pozitívne čísla rastu HDP. V skutočnosti už ani sami nemôžu veriť tomu, že niekto tým ich vyhláseniam a štatistikám verí. V skutočnosti tie smiešne desatinné nárasty (v percentách!) nie sú nič iné, iba zbožné priania politikov a kreatívne účtovníctvo štatistikov nimi platenými.
O tom, aká je naozaj skutočnosť, však najlepšie občanovi povie krátka cesta do práce alebo na úrad práce. Rozbité cesty, ktoré sa len veľmi pomaly opravujú (teraz neberme do úvahy tých pár ulíc a ciest, na ktorých bývajú politici, vysokopostavení štátni úradníci a tí, ktorí túto krajinu v skutočnosti ovládajú) a množstvo štrku zo zimnej posypovej sezóny, ktoré sa ešte ani nezačalo zametať, svedčí o všetkom. Na základné služby, ktoré má štát poskytovať a na ktoré netreba žiadne sofistikované odborné znalosti alebo stoje, sa nedostáva. Bežný daňový poplatník by mal (žiaľ) očakávať, že o pár rokov bude normálne, ak výtlky zo zimy budú opravené v júli, či v auguste a na severe Slovenska možno zmiznú až vtedy, keď ich zasype nový sneh.
Delo – Tower of London
Ekonomika sa jednoducho scvrkáva a scvrkávať bude. O to viac, že väčšina investičných stimulov skončí svoju púť bez naplnenia verbálne deklarovaného cieľa – teda investíciou vyvolať tvorbu nových pracovných miest, rozbehnúť ekonomiku regiónu, do ktorého investícia smeruje. V skutočnosti sa tak dočkáme (určite ešte najbližšie roky) len a len zmenšujúcich sa ekonomík jednotlivých krajín. Paradoxne práve to môže byť živou vodou, ktoré preberie Slovensko a EÚ. Pri zmenšovaní objemu ekonomiky, objemu peňazí a výroby, dôjde prirodzene a nezadržateľne k znižovaniu objemu financií, s ktorými budú štáty hospodáriť. A to napriek nárastu daní, ktoré zďaleka neskončilo (politici dali znamienko rovná sa medzi konsolidáciu verejných financií a zvyšovanie príjmov do rozpočtu a teda zvyšovaniu daní, a u občanov im to z nejakého záhadného dôvodu prešlo bez reptania). A tu nepôjde len o to, že chtiac – nechtiac budú štáty znižovať počet pracujúcich závislých na štátnom rozpočte (postupne sa aj tak budú musieť redukovať počty vojakov, policajtov, učiteľov, lekárov a nakoniec, keď už nebude kam siahnuť aj počet úradníkov), ale štát nebude môcť financovať ani ďalšie výdaje, na ktoré sme si zvykli. Obrovským problémom najbližšieho desaťročia tak bude údržba infraštruktúry, ktorú máme, nieto ešte budovanie novej, ktorú politici pred voľbami nikdy nezabudnú nasľubovať.
Krajiny nachádzajúce sa na európskom kontinente sa desiatkami rokov budovania sociálnych štátov po II. svetovej vojne postupne prepracovali k tomu, že väčšina obyvateľov Európy je viac či menej svojim príjmom a teda aj životnou úrovňou priamo závislých na svojich vládach a samosprávach.
Obyvateľstvo každej krajiny, Slovensko nevynímajúc, je rozdelené do viac či menej početných skupín. Členov týchto skupín charakterizuje rovnaký sociálny status, rovnaké zmýšľanie, podobnosť v túžbe po istých druhoch statkov a podobne. Takto sformované skupiny si, v celku pochopiteľne, svoju účasť v takejto skupine strážia a rovnako si členovia takýchto skupín svorne chránia existenciu samotnej skupiny pred vonkajšími nepriateľmi.
Keďže doktrínu etatizmu si osvojila už väčšia časť obyvateľstva, dostávajú sa krajiny chtiac nechtiac do špirály s pozitívnou – posilňujúcou – spätnou väzbou pri voľbách, ktoré sa každú chvíľu všade konajú. Skupiny obyvateľov závislé od štátu – štátni úradníci, štátni zamestnanci, policajti, vojaci, učitelia, lekári, zdravotníci, dôchodcovia, nezamestnaní a popri nich i ďalšie menšie skupiny sú veľmi jednoducho ovplyvniteľní aktuálnym držiteľom moci v krajine. Pre žiadnu vládu nie je ani zložité ani nemorálne zadĺžiť krajinu len z toho dôvodu, že vyplatí dôchodcom trinásty dôchodok alebo v správnom čase zvýši učiteľom platy.
Na vysvetlenie a upresnenie treba povedať, že štátni zamestnanci neplatia zo svojich príjmov skutočné, reálne dane. Dane z príjmov by v skutočnosti ani platiť nemali. Načo, veď je to iba fikcia, ide iba o prekladanie peňazí z jedného vrecka (štátneho) do druhého (tiež štátneho). Platia iba dane z peňazí, ktoré im štát prerozdelil zo skutočne zaplatených daní, ktoré tento štát zinkasoval. Z dôvodu vytvárania dojmu, že dane musia platiť všetci, tak platia dane z príjmu aj štátom platení zamestnanci. Úplne by stačilo vyplácať im nižšie čisté mzdy.
Prevoz slona v Indii
Špirála kupovania si voličov z peňazí odobratých produktívnej menšine môže trvať v európskych pomeroch ešte dlho. Najmä v prípade, že sa dajú kupovať na dlh (štátny). Proti tomu nebude protestovať väčšina obyvateľov žiadnej sociálne vybudovanej krajiny, Slovensko nevynímajúc.
Zaujímavé to však bude v prípade, že si platiaca menšina povie dosť a začne svoje neustále narastajúce daňové povinnosti podmieňovať zmenou volebného práva. Napríklad v duchu – kto neplatí do štátnej kasy, nemá v danom čase právo voliť (alebo byť volený) v niektorých typoch volieb (komunálne, parlamentné, prezidentské…).
Toho, kto len trochu pričuchol k tomu, ako v skutočnosti obstaráva štát, teda verejná správa v tom najširšom ponímaní, neprekvapí suché a strohé konštatovanie, že počas obdobia od roku 1989 sa nakupovalo pre štátnu správu vždy rovnako. A to od priateľov, kamarátov, bývalých spolužiakov, straníckych kolegov, známych alebo príbuzných a len v najnutnejšom prípade za bežné trhové ceny. A bolo skutočne jedno, či bol pri moci Pavel alebo Šavel. A vždy tak aj bude. Víťaz volieb vždy veľmi rýchlo získa pocit, že všetky zdroje štátu mu patria právom a nič na tom nezmenia ani predvolebné vyhlásenia. Podobne je to v celom stredoeurópskom regióne (skutočnou perlou bolo akože losovanie víťazov pri obstarávaní v Českej republike; jeden by neveril, že takéto niečo je možné v 21. storočí…) a veľa spoločných čŕt pri procese verejného obstarávania by sme našli v množstve ďalších krajín, ktoré sú inak považované za vzorové demokracie.
Bežný podnikateľ a bežná firma nemali pri obchodovaní so zástupcami spravujúcimi verejné financie šancu. Iba ak náhodou. Tak ako aj výhra v športke sa občas podarí, občas vyhral aj niekto, kto fakt nikoho v komisii nepoznal…
Súčasný boj na parlamentnej pôde (ak sa to vôbec bojom dá nazvať) o budúcu podobu zákona o verejnom obstarávaní budí istú pozornosť médií, menšiu však už u bežných občanov.
Plavčík kdesi na pobreží Mexika
Na vec by sa však dalo pozrieť aj z inej strany.
Napríklad z tejto: Súčasná vláda je prvá, ktorá sa chce vysporiadať s korupciou a rodinkárstvom pri verejnom obstarávaní zákonnou cestou. Nielen pre túto vládnu garnitúru, ale nepochybne aj pre jej nástupkyne bude lepšie, keď bude môcť v skutočnosti už takmer štvrťstoročie používané praktiky používať legálne, bez toho, aby sa musela strachovať, že po nej pôjdu médiá alebo opozícia. Keď budú môcť byť víťazi verejných obstarávaní vyberaní počas celého volebného obdobia víťazmi volieb, možno aj v pospolitom ľude disponujúcom volebným právom dôjde k mentálnemu posunu. Možno.
Každopádne by sa do istej miery odbúrali dohady, či niečo je, či nie je korupčným správaním, či štát zase raz niečo nakúpil predražené alebo nie. A možno by potom mali štátni úradníci čas aj na niečo iné (napríklad na skutočnú službu občanom) ako je kamuflovanie vopred dohodnutých verejných obstarávaní.
Milton Friedman, (1912 – 2006), americký ekonóm, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu
Nič nie je také trvácne ako dočasný vládny program.
V rušných uliciach Dillí (India)
Dwight D. Eisenhower, (1890 – 1969), 34. americký prezident
Náš vládny systém stratí zmysel, pokiaľ jeho základom nebude hlboko pociťovaná náboženská viera – nehľadiac na to aká.
Osvienčim – topánky obetí nacizmu