sporenie – Peter Rudzan

Druhý pilier

Financie, Investovanie, Politika, Slovensko, Správcovské spoločnosti Komentáre vypnuté

mar 022013

Nedávno, koncom januára, sa opätovne uzatvoril druhý pilier dôchodkového zabezpečenia pre výstup. Toto (doposiaľ, ale nie navždy) posledné otvorenie tohoto piliera bolo sprevádzané (celkom pochopiteľne) kampaňou vlády a Sociálnej poisťovne o výhodách nebyť v II. pilieri a budúcich nevýhodách v ňom byť. Na prekvapenie mnohých však táto vládna kampaň nebola sprevádzaná vlastnou „antikampaňou“ správcovských spoločností.

Čo bolo príčinou tohoto mlčania finančných spoločností? Tých spoločností, ktoré si inak väčšinou servítku pred ústa plné bankoviek nekladú…

Médiá si iba veľmi okrajovo všimli skutočnosť (a veľmi tichučko okolo nej rýchlo prefrčali), že vláda Roberta Fica si zahrala s majiteľmi správcovských spoločností hru win-win. Vláda totiž zmenou zákona umožnila finančníkom zvýšiť si poplatky za správu peňazí záujemcov o hazardnú hru s názvom Našetri si svoj vlastný budúci dôchodok.

Je isté, že ľudia, ktorí by mali byť normálne na opačných stranách barikády sa dohodli. Uvedomujúc si skutočnosť, že ani jedna strana (teda ani ministri, ani strana Smer a ani manažéri a súčasní vlastníci správcovských spoločností) už nebude pravdepodobne ani len na svete (a keď áno, tak na dobre zabezpečenom bezstarostnom dôchodku) v čase, kedy sa systém zrúti a takto ukáže svoju životaschopnosť. Teda presnejšie povedané neschopnosť.

Druhý pilier dôchodkového zabezpečenia po znížení príspevkov sporiteľov definitívne prestal mať zmysel. Už v čase jeho zavedenia sa dalo polemizovať o skutočných príčinách jeho zavedenia, ale po znížení percentuálnej výšky príspevkov a zvýšení odplaty správcovským spoločnostiam zazvonil druhému pilieru umieráčik.

Mačka

Nie je potrebné byť matematickým géniom, aby si človek dokázal spočítať, koľko je možné za 30 rokov našetriť z priemerného platu v národnom hospodárstve. A to už výpočet z priemernej mzdy je prvý optimistický predpoklad nereflektujúci realitu. Príspevky bežného sporiteľa už majú veľmi malú nádej na to, že presiahnu pár stovák eur ročne. Krát 30, optimisticky 40 rokov platenia, dostávame sa k číslu pár tisícok úspor za celý produktívny život. Či už so zhodnotením, alebo bez neho, väčšie číslo sa nájde na konte málokoho. Akú vysokú penziu bude schopná poisťovňa dôchodcovi vyplácať s predpokladom života 10, 15 a možno i 20 rokov na dôchodku, nechám na fantázii čitateľa. Viac ako pár desiatok eur mesačne (v dnešných cenách) to ale nebude.

Stratégia win-win sa ale vláde nesporne podarila. Či jej máme k tomu gratulovať, je veľmi otázne.

Prečo je nutná nekonečná expandia finančného systému

Financie, Krajiny, Spoločnosť Komentáre vypnuté

nov 082012

Posledné roky (najzreteľnejšie od roku 2008) môžeme názorne sledovať ako svetový finančný systém funguje. To, že systém funguje na základe úverového financovania sme tušili. Veď neinak to bolo aj za socializmu. Aby si v tom čase chudobnejšie krajiny sveta (o ktoré mal záujem Sovietsky zväz) mohli dovoliť nakupovať technológie a spotrebný tovar z členských krajín RVHP, dostali spravidla k dispozícii úverovú linku, nazývanú tiež priateľská pomoc.

Splátky takto poskytnutých úverov boli väčšinou symbolické, splatnosť sa odsúvala stále ďalej a ďalej a to až do okamihu, kedy už presúvanie čísiel prestalo súdruhov baviť a tak dlh nakoniec odpustili. A išlo sa ďalej a znova. Dookola. Teda pokiaľ sa daná krajina náhodou nerozhodla socialistický tábor alebo jeho orbitálnu dráhu opustiť.

To, že podobne funguje a kooperuje i finančný systém s výrobou i v kapitalizme, nás naučili až posledné roky. I keď ostáva otvorenou otázkou, či sa bavíme o pôvodnom obsahu systému zvaného kapitalizmus alebo o aktuálne prebiehajúcom sociálnom experimente pod jeho dôkladne vyprázdnenou škrupinkou…

Záhrady Buckinghemského paláca

Tak či onak, súčasný systém nielen žije z kolobehu dlhov v jeho žilách, ale navyše je nutná ešte jedna zásadná podmienka: dlhy nemôžu ostať v rovnakej výške alebo sa znižovať. Veru nie, dlhy musia narastať. Ako nafukujúci sa vesmír, v ktorom žijeme, musí aj finančný systém, ktorého rukojemníkmi sme, stále expandovať. Pretože v okamihu, kedy sa expanzia zastaví, systém sa začne zmršťovať. Stabilný stav je z podstaty fungovania systému pravdepodobne nedosiahnuteľný. A preto mocní, ktorí z takto fungujúceho systému profitujú, nechcú zastavenie nafukovania finančného balóna dopustiť.

Aké iné možnosti sú však na výber? Špirála zmršťujúcich sa dlhov je niečo, s čím moderný človek nemá skúsenosť. Psychologicky sa vždy lepšie prijímalo pravidelné malé zvyšovanie cien a následne i platov. To akosi väčšina občanov prijíma bez reptania. Platy (a iné príjmy) sú však vo svojom raste stále v omeškaní za infláciou a tak sa úspory ako i dlhy relatívne jednoducho zmenšovali (pomerne k niečomu – väčšinou k budúcim očakávaným príjmom po zvyšovaní – pochopiteľne, keďže inflácia spôsobuje najmä pri veľkých záväzkoch najmä pomerné zníženie, nie zníženie vyjadrené v absolútnej hodnote).

V tejto chvíli sa zdá, že sme narazili na akúsi hranicu. Skôr psychologickú ako materiálnu. Papier totiž znesie omnoho viac dlhov, záväzkov a povinností ako človek. Kardinálna otázka tak znie, či môže systém existovať od zajtra v takto dosiahnutom novom (rovnovážnom?) stave? Pravdepodobne nie. Hlavnou črtou finančných systémov je ich nestabilita a nepredvídateľnosť.

Ak je odpoveď nie správna, čaká nás dlhé obdobie obáv, strachu a zlej nálady. Koho by už bavilo chodiť do práce preto, aby splácal svoje minulé dlhy?

Miroslav Cúth – Víno

Citáty, Spoločnosť Komentáre vypnuté

júl 202012

Miroslav Cúth, (nar. 1954), český katolícky kňaz

Svadobčania požiadali hostí, aby priniesli na oslavu každý trochu vína, že potom sa všetko zleje do veľkého suda a budú z neho piť všetci. Jeden z hostí si povedal, že ušetrí a prinesie vodu, pretože sa to v tom množstve stratí. Nakoniec sa ale pila voda, pretože ten nápad dostali všetci.

Pohľad z hradu Rožmberk na podhradie (Česká republika)

Inflácia alebo kam až siaha ekonomická pamäť človeka?

Euro, Financie, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 162012

Situácia na trhu štátnych dlhov (a dlhopisov) sa naďalej búrlivo vyvíja. Európska centrálna banka (ECB) stále vymýšľa ako upokojiť investorov a finančné trhy. Grécko už s úspechom veľkú časť svojich dlhov zmazalo a ďalšie krajiny sa na to ešte len chystajú.

Stále jasnejšie sa zdá, že lídri európskych štátov (možno s výnimkou Angely Merkelovej) už definitívne vylúčili všetky neinflačné riešenia a scenáre (tu musia platiť dva predpoklady – či vôbec také existujú a či tí, ktorí o tom rozhodujú, o nich vedia). Má to však fundamentálnu logiku. Bez zásadnej zmeny okolností sú dlhy (a nielen) v Eurozóne nesplatiteľné.

V médiách čítame a počúvame úvahy ekonómov, analytikov, komentátorov a občas aj politikov (vždy tých aktuálne trčiacich v opozícii) o tom, že inflačný scenár likvidácie dlhov, resp. ich relatívneho poníženia voči HDP bude mať za následok zníženie kúpyschopnosti eura (a tým spotrebiteľov ako takých) a zároveň likvidácie úspor a potláčanie sporivosti u obyvateľov.

Vyvstáva tak zaujímavá otázka. Kam až siaha pamäť sporiteľa? Vníma sporiteľ naozaj pokles vlastných úspor tak, ako to ekonómovia predpokladajú?

Pre bežného občana, ktorý si pravidelne, mesiac čo mesiac, odkladá časť príjmu (najčastejšie na termínovaný účet, menej často po podielových fondov), je najdôležitejším faktom, že suma jeho úspor narastá. Z mesiaca na mesiac si sám niečo priloží a čosi malé mu pribudne na úrokoch. Môže sa takýto sporiteľ obávať znehodnotenia svojich úspor? Z najväčšou pravdepodobnosťou nie (!). Jeho empirická skúsenosť hovorí, že jeho úspory rastú. Rastú! Kedykoľvek sa cez internet pozrie na účet, nikdy tam nie je menej ako vložil (neberme teraz do úvahy stratový podielový fond). Vonku sa môžu aj čerti ženiť, biť hromy či lietať blesky, na účte naozaj nemá ani o cent menej. Tak aká strata úspor, prosím vás?

V grafe, uvedenom vyššie, je prezentovaná výška inflácie na Slovensku v rokoch 1993 až 2011. Mnohých, ak nie väčšinu, bežných občanov by uvedené údaje veľmi prekvapili. Neúprosný čas dokáže nielen otupiť akékoľvek ostré hrany, ale aj úspešne zahladiť v mysliach občanov aj obrovské výkyvy v cenovej (a platovej) hladine.

A aj preto, že pamäť voličov (i publicistov) je v skutočnosti veľmi krátka, a napriek diskusiám ako riešiť dlhy, inflácia sa v tichosti pustila do svojej práce.

Európske banky na steroidoch

Euro, Financie Komentáre vypnuté

mar 102012

Európska centrálna banka (ECB) stratila v posledných týždňoch akékoľvek škrupule. Bez začervenania sa odhodila za hlavu aj svoju masku inštitúcie garantujúcej stabilitu európskej meny. Vízia stability meny sa v tichosti premenila na víziu stability systému, stability funkcií a postavenia jednotlivých figúrok, stability ziskov a nadštandardných príjmov.

Prečo to všetko ECB robí? Aby zachránila banky, ich vlastníkov ako aj samotných bankárov. Teda jedným slovom všetkých bankstrov. Bankstrov, ktorí si opäť raz vyskúšali, že môžu robiť čokoľvek zlé a nemorálne a aj tak ich nakoniec iní (priamo či nepriamo sú to vždy daňoví poplatníci) vytiahnu z kaše. A ešte si za to môžu bankstri vyplatiť tučné bonusy a podiely zo zisku. „Preboha, a prečo nie?“ – kričia. „Veď sme vďaka našej rozvahe a chladnokrvnosti pomohli zachrániť rozpadávajúci sa bankový systém!!!“

ECB teda pokračuje v (zatiaľ) nesmelo naštartovanom programe neobmedzeného požičiavania peňazí finančným inštitúciám. Ktokoľvek (banky, poisťovne, fondy,…) môže prísť, nastrčiť ruku a okamžite dostane od ECB trojročný úver so sadzbou 1% p.a.

ECB svojou reálnou činnosťou dala zbohom všelijakým tým nezmyselným fondom na záchranu spoločnej meny (euroval a pod.). Aspoň sa už nezdržiavame zbytočným (zavádzajúcim) vysvetľovaním a (naoko slobodným) schvaľovaním. Stačí zopár stlačení na klávesnici a je po probléme.

Staré nákladné auto

V neposlednom rade vyvstáva aj otázka, či tento spôsob dodávania likvidity komukoľvek nie je zároveň skrytou sanáciou strát, ktoré finančné inštitúcie utŕžili pri bankrote Grécka. Banka, ktorá získa neobmedzené množstvo zdrojov za 1% p.a. a obratom nakúpi štátne dlhopisy úročené oveľa vyššími sadzbami totiž zarába doslova na predaji teplej vody. Nepoužíva vlastné peniaze, nerozvíja a ani neprispieva na žiadny kreatívny nápad, nepodstupuje žiadne riziko. Jediné, čo musí urobiť, je zhrabnúť sladkú odmenu (teda rozdiel medzi úrokovými sadzbami). Najmenej tri roky istého zárobku. No nekúpte to!

Čo to všetko spôsobí v stredno a dlhodobom horizonte je v podstate jasné. Bezosporu infláciu. Plíživú, pomalú, ale nezastaviteľnú. Džin všeobecného očakávania nárastu cenovej hladiny však už opustil svoju fľašu a zavítal aj na Slovensko. Je to dobre viditeľné na malom odpore vlády a zamestnávateľov pri rokovaniach o zvyšovaní platov niektorým skupinám pracovníkov (v poslednej dobe najmä v zdravotníctve; obdobné požiadavky ďalších skupín sa dajú očakávať v blízkej budúcnosti). A ruka v ruke chodí spolu s infláciou ďalšia pliaga – likvidácia. Konkrétne likvidácia kúpnej sily úspor.

Dlhodobé versus krátkodobé investovanie

Cenné papiere, Investovanie Komentáre vypnuté

jan 272012

Dlhé desaťročia kraľovali v učebniciach investovania poučky o dlhodobom a pravidelnom investovaní do jednotlivých nástrojov trhu. Krátkodobé investovanie bolo pokladané za špekuláciu. A slovo špekulácia vyvolávalo skôr tie negatívne pocity a špekulanti neboli považovaní za prospešnú a plnohodnotnú súčasť trhu.

Teória dlhodobého investovania učila najskôr o investovaní priamo do akcií, neskôr do podielových listov investičných fondov. Ideálne bolo pravidelné investovanie typu – nakúp a zabudni.

Muchotrávka červená

Avšak takéto investovanie prestáva byť efektívne v čase, keď:

1. je extrémne turbulentná doba

2. je takmer nepredvídateľná výška skutočnej inflácie

Obe podmienky sú splnené v súčasnosti. To sa prejavuje aj na burzách. Úspech slávi krátkodobé investovanie, častokrát extrémne krátkodobé. Najúspešnejšími investormi sa stávajú obchodníci schopní predať a nakúpiť jednotlivý CP aj niekoľkokrát denne za pomoci sofistikovaných počítačových programov.

Investor sa preto musí riadiť viac náladou na trhu, momentálnym sentimentom a krátkodobými poklesmi a nárastmi titulov ako hospodárskymi výsledkami.

Aktuálne ceny cenných papierov sa na burzách menia prudko a náhle. Zmeny už takmer nereflektujú fundamentálne ukazovatele emitenta CP, ale podliehajú množstvu často nepodstatných informácií.

Investovanie do virtuálnej reality je nebezpečné. Je preto vhodné odporučiť drobnému investorovi, ktorý nemá možnosti denného sledovania vývoja a obchodovania nezúčastňovať sa aktuálneho investičného šialenstva.

Biznis model bánk

Banky, Financie Komentáre vypnuté

jan 092012

Máloktorý klient bánk vie o tom, aký jednoduchý je ich biznis model. Akú jednoduchú schému používajú na generovanie obrovských ziskov, ktoré si potom v prvotriednom obleku ušitom na mieru, s kamenným výrazom na tvári budiacim zdanie zodpovednosti za vkladateľmi zverené financie, elitného vzdelania a správneho citu pre riziko, v tichosti rozdeľujú.

Ako to teda v skratke funguje? Banka prijme od sporiteľa, teda od občanov a firiem, vklad, ktorý mu úročí veľmi nízkymi sadzbami. Takmer vždy s odôvodnením, že sú to úroky trhové a vyššie naozaj nemôžu byť. Potom tieto peniaze vezme a nakúpi dlhopis vydaný niektorou z krajín sveta. Samozrejme vláda krajiny, ktorá dlhopisy emitovala, platí za poskytnutý úver percentá vyššie. Častokrát aj o mnoho vyššie.

Naháňačka

A v naháňačke za čo najvýnosnejšími štátnymi dlhopismi banky akosi rýchlo zabudli, že ich hlavnou úlohou je podpora podnikania prostredníctvom redistribúcie úspor a financovanie investícií obyvateľstva do bývania a do istej miery aj do spotreby. Jedine tak bolo možné, že nenásytné banky nakupovali grécke dlhopisy za sadzby vyššie ako 20% p.a. Riskneme to, možno lietadlo chvíľu ešte poletí, hovorili si oceňovaní manažéri.

Veď kto by sa už namáhal čítaním podnikateľských plánov, hodnotením ich rizika a následne dohľadom nad skutočným vývojom podnikania dlžníka. A požičiaval mnohým po menších sumách, keď je možné požičať niekoľkým všetko, čo od sporiteľov vyzbieram.

A keby banky mali náhodou problém s likviditou, môžu predsa štátne cenné papiere posunúť ako záruku do centrálnej banky a je to. Tá im bez problémov požičia. Samozrejme – takmer za nulovú úrokovú sadzbu. A kolotoč sa krúti ďalej.

Banky vo svojich biznis modeloch nikdy neuvažovali o tom, že by niektorá z vlád svoje záväzky v budúcnosti nesplatila. Zato v týchto modeloch bolo možné nájsť návrhy na pravidelné zvyšovanie platov a rozdelenie dosahovaných ziskov.

A keby aj náhodou niektorá z vlád dlhopisy nesplatila, vždy ostáva ešte poistka v podobe politikov, ktorí sa radi pripíšu do kolonky o rozdelení ziskov spolu s bankármi.

Dojem o svojej namáhavej a zodpovednej práci, ktorý sa bankári už roky snažia poctivo vzbudzovať, zanechal naozaj hlboké, takmer nezmazateľné stopy v podvedomí. A na to sa aj v tomto čase spoliehajú viac ako na svoje ozajstné investičné umenie.