Už dlhšiu dobu sledujeme márny zápas politikov o zastavenie zmenšovania ekonomiky a ekonomickej výkonnosti. Tento proces prebieha na všetkých úrovniach – na úrovni štátov, i na úrovni Európskej únie ako takej. Verbálne politici oznamujú stále pozitívne čísla rastu HDP. V skutočnosti už ani sami nemôžu veriť tomu, že niekto tým ich vyhláseniam a štatistikám verí. V skutočnosti tie smiešne desatinné nárasty (v percentách!) nie sú nič iné, iba zbožné priania politikov a kreatívne účtovníctvo štatistikov nimi platenými.
O tom, aká je naozaj skutočnosť, však najlepšie občanovi povie krátka cesta do práce alebo na úrad práce. Rozbité cesty, ktoré sa len veľmi pomaly opravujú (teraz neberme do úvahy tých pár ulíc a ciest, na ktorých bývajú politici, vysokopostavení štátni úradníci a tí, ktorí túto krajinu v skutočnosti ovládajú) a množstvo štrku zo zimnej posypovej sezóny, ktoré sa ešte ani nezačalo zametať, svedčí o všetkom. Na základné služby, ktoré má štát poskytovať a na ktoré netreba žiadne sofistikované odborné znalosti alebo stoje, sa nedostáva. Bežný daňový poplatník by mal (žiaľ) očakávať, že o pár rokov bude normálne, ak výtlky zo zimy budú opravené v júli, či v auguste a na severe Slovenska možno zmiznú až vtedy, keď ich zasype nový sneh.
Ekonomika sa jednoducho scvrkáva a scvrkávať bude. O to viac, že väčšina investičných stimulov skončí svoju púť bez naplnenia verbálne deklarovaného cieľa – teda investíciou vyvolať tvorbu nových pracovných miest, rozbehnúť ekonomiku regiónu, do ktorého investícia smeruje. V skutočnosti sa tak dočkáme (určite ešte najbližšie roky) len a len zmenšujúcich sa ekonomík jednotlivých krajín. Paradoxne práve to môže byť živou vodou, ktoré preberie Slovensko a EÚ. Pri zmenšovaní objemu ekonomiky, objemu peňazí a výroby, dôjde prirodzene a nezadržateľne k znižovaniu objemu financií, s ktorými budú štáty hospodáriť. A to napriek nárastu daní, ktoré zďaleka neskončilo (politici dali znamienko rovná sa medzi konsolidáciu verejných financií a zvyšovanie príjmov do rozpočtu a teda zvyšovaniu daní, a u občanov im to z nejakého záhadného dôvodu prešlo bez reptania). A tu nepôjde len o to, že chtiac – nechtiac budú štáty znižovať počet pracujúcich závislých na štátnom rozpočte (postupne sa aj tak budú musieť redukovať počty vojakov, policajtov, učiteľov, lekárov a nakoniec, keď už nebude kam siahnuť aj počet úradníkov), ale štát nebude môcť financovať ani ďalšie výdaje, na ktoré sme si zvykli. Obrovským problémom najbližšieho desaťročia tak bude údržba infraštruktúry, ktorú máme, nieto ešte budovanie novej, ktorú politici pred voľbami nikdy nezabudnú nasľubovať.