Atlantické, presnejšie povedané severoatlantické, spojenectvo dvoch veľmocí – USA a Veľkej Británie – vzniklo na Štedrý deň roku 1814 v belgickom Gente.
Vojna za nezávislosť, ktorú USA viedli v rokoch 1812 až 1814, nezničila navždy spojenectvo materskej krajiny – Anglicka s novou, rodiacou sa veľmocou Spojenými štátmi, ale naopak. Ich puto od okamihu podpisu mierovej dohody sa časom viac a viac upevňovalo. Do tohoto dvoj-lístka čoskoro pribudla Kanada a vznikol tak pevný, veľmi pevný trojlístok.
Kanada sa síce pridala veľmi nenápadne, ale o to pevnejšie a trvácnejšie. Netreba zabudnúť, že tak ako prvé štáty, ktoré neskôr stáli pri zrode Spojených štátov, aj veľká časť obyvateľov Kanady má svoje korene na Britských ostrovoch. V roku 1814 to bola práve Veľká Británia, ktorá si na Spojených štátoch vymohla bezpečnosť a samostatnosť Kanady. Spojené štáty boli v tom čase pevne rozhodnuté anektovať územie Kanady a začleniť ju do svojej únie. Ich cieľom bolo zabrať celú Severnú Ameriku. To sa síce nepodarilo, ale podaril sa zrod priateľstva medzi krajinami, aké nemá na Zemi obdobu.
A práve spomínané priateľstvo, ktoré prežilo už bezmála dve storočia (od roku 1814 sa nikdy medzi USA a Britániou neviedla vojna a tak spomínaná zmluva z Gentu ostala prvou a súčasne poslednou dohodou o ukončení vojny, ktorú obe krajiny medzi sebou museli podpisovať), rozhodlo o výsledkoch Prvej aj Druhej svetovej vojny.
Trafalgar Square v Londýne
V decembri 2012 britský premiér Cameron začal vypúšťať balóniky o tom, že Veľká Británia nemusí byť členom Európskej únie naveky. Je do istej miery prekvapivé, ako dlho sa dokázala Británia nečinne pozerať na socialistický experiment, ktorý prebieha na kontinente a neozývať sa. Avšak s tradičnými vzťahmi, ktorými Británia disponuje, nie je možné dúfať, že by sa niekedy Británia (či Anglicko) mohlo stať pevnou súčasťou Zväzu európskych socialistických republík. Atlantické spojenectvo a poloha na ostrovoch predurčuje Británii inú cestu budúcnosťou ako majú krajiny, ktoré ležia na pevnine.
To, že sa Británia nakoniec vráti ku svojim najlepším priateľom – USA a Kanade (nesmieme zabúdať ani na tradičného spojenca Austráliu), bude dobré aj pre samotnú Európu. Bude mať po ruke niekoho, kto jej v čase, keď socializmus definitívne skrachuje, pomôže z bahna von.